Skúsenosť so zraniteľnosťou, ktorá uzdravuje. Píšu sestry z Michaloviec

Možno už aj vy máte skúsenosť z frustrácie zo spoločenstva, rodiny, komunity,… Snažili ste sa vytvoriť pekné a prijímajúce prostredie a narážali ste na múry odlišnosti, nepochopenia a neprijatia. Zdá sa mi, že v súčasnosti je v nás ľuďoch viac ako kedysi hlboká túžba po komunite, po vzťahoch, po pochopení. Je až paradoxné, že vďaka vymoženostiam techniky sa vieme spojiť prostredníctvom pár „klikov“, vieme byť súčasťou veľkých net komunít, no zažívame hlbokú prázdnotu, samotu, opustenosť. Pýtame sa, ako je to možné? Alebo, je to vôbec možné?

 

Masky a kompenzácie

Nasadzujeme si masky, aby sme vyzerali lepšie, aby sme aspoň trochu zakryli naše „nedokonalosti“, našu zraniteľnosť, aby sme sa stali prijateľnými, silnými. A predsa… Tak veľký tlak nie sme schopní dlhodobo vydržať. Unikáme do kompenzácií, alkoholu, drog, pornografie, prejedania sa,…  A akosi nevieme z toho vyjsť sami.

 

V tomto kontexte mi prichádza na myseľ krásna scéna stretnutia Ježiša so Samaritánkou. Ženou, ktorá bola zranená životom, ktorá nosila v srdci hlbokú túžbu po láske, naplnení, prijatí. Napriek jej túžbe byť milovaná a milovať, stále viac upadala do odsudzovania a pohŕdania okolím i sebou samou, usvedčená z množstva hriechov. Krásna scéna, keď Ježiš hovorí žene, že mala 5 mužov a ten, ktorého má teraz ani nie je jej muž sa nekončí odsúdením, ale paradoxne uzdravením.

 

Dnes sa veľmi zdôrazňuje myšlienka slobody a nezávislosti, ktorá sa považuje za základnú hodnotu. A nemožno poprieť, že ide o pozitívnu vec. Napriek tomu sa, žiaľ, zvyšuje tendencia k individualizmu a uspokojovaniu vlastných potrieb, čo podporuje povrchné medziľudské vzťahy.

 

Je zaujímavé, až zarážajúce, že  nedostatok vzťahov vedie človeka k depresii. Vzťahy sa pre nás stávajú najväčším darom, ale i krížom zároveň.

 

Potrebujeme mať dobrý vzťah k sebe

Keď chceme hovoriť o dobrých medziľudských vzťahoch, potrebujeme mať dobrý vzťah najprv k sebe samému. Cesta svätosti nie je cestou nahor, ale naopak nadol. Boh nás nemiluje viac, pretože sme čnostnejší. Boh nás miluje takých, akí sme, a čaká, že pokorne uznáme svoje obmedzenia a chyby dúfajúc v jeho bezpodmienečnú lásku. Preto je cesta svätosti zostupom do nášho vnútra až na dno, aby sme odhalili všetko negatívne a pokorne to prijali. Vďaka čomu zistíme, že bez ohľadu na všetko si zaslúžime lásku.

 

Prijatie seba samého so všetkými obmedzeniami a chybami, ktorých som sa dopustila, ma privádza k postoju vyrovnanosti. Nemusím nič nikomu dokazovať, nepotrebujem si robiť zásluhy ani žať úspech, nemusím si nasadzovať masku, aby som vyzerala lepšie a bola tak akceptovaná. Táto myšlienka vo svojej hĺbke vytvára pokoru. Nebojím sa priznať si svoje zlyhania, lebo viem, že aj napriek ním som stále hodná lásky. Za čo sa skutočne oplatí bojovať, je prijať seba samého takého, aký som, so svojimi obmedzeniami, nedostatkami, chybami a hriechmi, zraneniami a komplexami. Vďaka tomu bude hnacou silou môjho konania iba láska, súcit a úcta k druhým. Moja veľkosť vychádza z prijatia mojej malosti.

 

Motiváciou je láska

Láska k blížnemu je vždy zdrojom naplnenia, dokonca aj vtedy, keď nie je opätovaná. Láska sa stáva hlavnou motiváciou môjho konania. Zdokonaľujem sa nie preto, aby som sa lepšie cítila, ale preto, aby som mohol viac milovať.

 

Možno ste si aj vy položili niekedy otázku:  Ako teda vytvárať pravé vzťahy? Ako vytvoriť komunitu (komunita sa myslí sa v širšom zmysle), ktorá by ma prijímala a milovala takú, aká som, v ktorej si nemusím nasadzovať masku a hrať sa na hrdinu. Ako oceniť a prijímať odlišnosti ako dar a nie ako útok alebo prekážku. Určite je na túto otázku množstvo odpovedí. Mňa zaujala cesta zraniteľnosti, o ktorej nám už priniesol svedectvo Ježiš, „Zranený uzdravovateľ“, ktorý uzdravuje. Zraniteľnosť, slabosť, hriech sa mení na požehnanie, na dar, ktorý prináša nový život. A tak svoje rany kladiem na Jeho rany, aby ich On premenil nie na odsúdenie, ale na požehnanie.

 

Vytváranie komunity je dobrodružná cesta do neznáma. Cesta, na ktorej sa oplatí  riskovať a byť plne a aktívne prítomná. Pretože len vďaka zraniteľnosti môžeme vytvoriť pravú komunitu, rodinu, spoločenstvo.

 

„Skutočné spoločenstvo je skupina dvoch alebo viacerých ľudí, ktorí sa bez ohľadu na rozdielne skúsenosti naučili prejavovať a prijímať vzájomné odlišnosti. Vďaka tomu sú schopní otvorene a efektívne komunikovať a tvorivo spolupracovať na spoločných cieľoch. Pritom zažívajú medzi sebou pocity výnimočného bezpečia a rešpektu.“ Scott Peck

 

sestry z Michaloviec

(inšpirované zdrojmi: V jiném rytmu: Scott Peck, Dvaja alebo viacerí: I.G.Ostolaza)