Srdce človeka, jeho najvnútornejšie miesto rozhodovania, je pred nami ukryté

Liturgické čítania na 4. nedeľu v pôstnom období rok A nájdete na tomto odkaze.

 

Celý príbeh štvrtej pôstnej nedele z Jánovho evanjelia je ako stvorený na dramatizáciu. Ján ho predstavil akoby v dialogickej inscenácii medzi slepcom a Ježišom, potom židmi a dokonca i rodičmi nevidiaceho.  Rukolapne v nej ilustroval Ježišove predchádzajúce výroky o tom, že je Svetlom sveta, Vodou života, ale aj očakávaným Mesiášom. Ako ozajstné Svetlo nášho sveta poľahky, s trochou blata úplne uzdravil odvždy slepého a poslal ho k vodám veľkého rybníka Siloe, ktorého názov v preklade znamená Poslaný, aby sa v ňom slepec umyl.

 

Spoločným základom uvažovania všetkých troch strán v Jánovom príbehu mohlo a malo byť vedomie, že hriešnikov Boh nevypočuje, ale počúva toho, kto v neho verí a plní jeho vôľu. A teda, že ak by Ježiš nebol od Boha, tak by ho Boh ani v tomto prípade nevypočul. No k tomuto jadru sa farizejom a možno ani nám nechce vždy dokopať.

 

Židom nedochádza, kto je Ježiš

Farizejom nedošlo, že Ježiš je pravým svetlom ani živou vodou, ako sa predstavil žene Samaritánke. Dokonca ich nenapadla ani súvislosť s neďalekou vodnou nádržou s názvom Poslaný, ktorá bola znamením veľkým ako jazero. Každá kvapka jej vody doslova kričala, že Ježiš neprišiel sám od seba a ani nerobí zázraky na svoju päsť, ale že je Poslaný Otcom.

 

Títo židia sa radšej dívali na svoju maličkú pravdu: že si Ježiš v sobotu vyrobil za necht blata zo sliny, a teda je hriešnik.  Oni stopercentne „vedia“, že Ježiš je hriešnik, no v skutočnosti nikdy o nikom to nik z nás nemôže vedieť naozaj. Maximálne môžeme vidieť, že niekto urobil niečo zlé, ale ostatné: jeho srdce, jeho najvnútornejšie miesto rozhodovania je pred nami ukryté.

 

Viera uzdraveného v Ježiša sa vyvíja od dôvery k akémusi dobročinnému človeku, cez vieru, že je prorokom až k presvedčeniu, že Ježiš je od Boha. No obrovský dar videnia hmotného i duchovného priniesol uzdravenému aj zriekanie. Stále platí, že čo nič nestojí za nič nestojí. Dvojnásobné svetlo zraku a viery stálo bývalého slepca pochybnosti o ňom zo strany priateľov a susedov. Je vypočúvaný od rodičov, urážaný a vyhnaný židmi z ich spoločenstva. Ale to podstatné náš nový „vidiaci“ nadobudol zrejme navždy.

 

Zamyslenie si môžete vypočuť aj ako podcast Audiodivina.

 

sestra Dáša