Sestry v Prešove majú radosti bežného dňa. Menia sa im plány i dievčatá v Kolégiu

Možno ste aj vy niekedy zažili, že si veci naplánujete a vlastne sa do toho ešte ani nestihnete pustiť a už sa veci zmenia. Tak sme nejako prežívali naše prvé tri mesiace v Prešove.

 

Utriasal sa nám postupne počet dievčat, ktoré u nás v Kolégiu bývajú. Niektoré prišli, niektoré po pár mesiacoch odišli. Niektoré aj začali chodiť na doučovanie, niektoré napokon ani nezačali. Splnil sa nám sen a v Kolégiu začala bývať aj prvá Slovenka vysokoškoláčka. No a niektoré cestičky sa nám zase nečakane ukázali vďaka tomu, že sme boli ochotné urobiť prvé kroky do neznáma. A v tomto všetkom sme zároveň vnímali, ako nás Pán Boh vo všetkom sprevádza. Učí nás totižto svätosti v každodennom živote, rodinnej radosti z malých vecí.

 

Veľa drobných radostí

Týchto drobných radostí sme zažili veľa. Radosťou z prvej úrody reďkoviek v našom vyvýšenom záhone sme sa ako by dotýkali zázraku, že z malého semiačka vyrastie aj vďaka našej práci niečo chutné. Nechýbala skúsenosť dobroty našich susedov, ktorí nás pozvali na oberačku hrozna do ich záhrady, skúsenosť ochoty pána suseda, ktorý nám pomohol opraviť bicykel, či úsmev staršej pani susedky, ku ktorej sa dievčatá chodievajú hrať s jej psom. Je krásne vidieť, že dievčatá majú radosť, keď môžu jazdiť na bicykli a ako za detských čias sa pretekáme na bicykloch na ulici.

 

Samozrejme, z času na čas prídu dni, kedy musia dievčatá zvládnuť nechuť do učenia sa do školy. A sú aj dni, kedy sa s trucom umýva a utiera riad, lebo po otázke : „A kto by teda mohol poutierať riad?“-  zostalo ticho. Ale aj to patrí k bežnému životu.

 

Napriek kultúrnej rozdielnosti kráčať vpred

Pred niekoľkými dňami sme zažili tiež krásnu situáciu. Boli sme s jedenásťročnou Monikou, ktorá tiež býva u nás v Kolégiu, kúpiť Zuzke darček k narodkám. Našli sme obchod s vecami na vyrábanie. Už od začiatku nám bola pani predavačka veľmi sympatická. Milo sa aj na nás usmiala. Povedali sme jej, že sme v jej obchode prvýkrát. Nasledoval rozhovor o našom Kolégiu. Po pár minútach sme z obchodu odchádzali so špeciálnou fóliou na vyrábanie a cukríkom, ktorý nám teta predavačka darovala. Monika si cestou domov veselo skackala vedľa mňa.

So širokým úsmevom na tvári sa ku mne obrátila: „Tá teta bola na nás aká dobrá! Ešte sa niekedy vrátime do toho obchodu? Chcela by som tam chodiť často!“ S úsmevom na tvári som Monike prisľúbila, že ešte niekedy pôjdeme do toho obchodu. A v duši sa mi rozlievala radosť a vďačnosť za túto tetu predavačku. Možno si ani neuvedomila, ako jej prístup pomohol tomuto malému dievčaťu. Učil ju, že sa spoločnosti nemusí báť, že napriek kultúrnej rozdielnosti, môžeme spoločne kráčať s láskou a úctou vpred.

 

Často si pri týchto každodenných drobnostiach spomínam na svojich rodičov alebo aj na svojho staršieho brata. Alebo aj na mamu don Bosca, mamu Margitu. Bežné každodenné povinnosti sa robia akosi jednoduchšie, keď je pri vás človek, ktorého máte radi a na ktorom vidíte, že veci, ktoré robí, má rád. Život sa odovzdáva životom prežívaným s láskou. Veď Božie kráľovstvo sa podobá kvasu, ktoré sa pridá do cesta, až kvas cesto v tichosti prekvasí. Tak nám držte palce, nech v tichosti a jednoduchosti môžeme napomáhať dievčatám k rastu Božieho kráľovstva v ich srdciach.

 

Monika Foltýnová