Nezáleží či sa staráme o jedného človeka alebo celú farnosť, dôležité je ísť von, starať sa

Liturgické čítania na Slávnosť Panny Márie Bohorodičky rok B nájdete na tomto odkaze.

 

Na vianočných pastierov sme si už zvykli. Uvažujeme o ich chudobe, jednoduchosti a privilegovanosti pri stretnutí s božským Dieťaťom. Možno aj o tom, že pastieri boli na najspodnejšom rebríčku spoločnosti: nečistí fyzicky – bez možnosti sa kdesi v púšti umývať, – a tým aj „duchovne“, bez očistných obradov a návštevy chrámu. A po objavení Boha v jasliach, ktorý prišiel najprv za nimi a až potom do chrámu, sa s jednoduchosťou vracajú ku svojej práci. Premenení: plní radosti: chváliaci, zvelebujúci Boha za všetko.

 

Evanjelistovi Lukášovi však išlo o viac, ako predstaviť pastiersku pokoru. Ich prítomnosťou pri jasliach chcel poukázať, že práve na tomto Dieťati sa splnili prísľuby dané už Dávidovi. Že sa narodilo nielen v jeho rodisku, ale aj potomkom tohto pastierskeho kráľa. A pastierskych patriarchov.

 

Prečo je identita pastiera tak silno prítomná v židovstve a napokon aj kresťanstve!? Zrejme to nebude nálepka z tradície… Pastier, okrem všetkých už uvedených predností, má jednu prioritnú. Nijako nie je narcista. Je zameraný na niečo mimo seba. Dvadsaťštyri hodín myslí na živé stvorenia – svoje ovce (aj tí z evanjelia práve bdeli pri svojich stádach). Stará sa o ich potravu, vodu, bezpečnosť, potrebu blízkosti… Nie je nad stádom, ale rovno v stáde. Skrátka pastier sa vďaka svojej starostlivosti neustále vysťahúva zo svojho egoizmu, je „bezkarierový“. A tento jeho postoj môže byť odrazovým mostíkom aj pre nás.

 

Kam sa zaradíme?

K čiperným, zvedavým, žasnúcim, nekonvenčným pastierom, ktorých centrom sú tie najobyčajnejšie ovce a nie ich ja? Nevieme či naši pastieri mali po jednej ovci či obrovské stáda. Nezáleží či sa staráme o jedného človeka alebo celú farnosť, dôležité je ísť von, starať sa. Lebo len mimo nášho egoizmu sa nám podarí byť otvorenými: Započuť nielen hlas anjelov, ale i Boží. Poslúchnuť, vykročiť, nájsť, uveriť. Príťažlivo a presvedčivo svedčiť o našom, v očiach sveta malom, často pošliapanom a „bezmocnom“ Bohu. Evanjelizovať o ňom tak prosto, i koktajúc. A potom sa vrátiť na svoje miesto akoby nič. Ostať maličkými Pána. Tešiť sa z najmenších vecí. A v kontemplatívnom „košiari“ oslavovať a chváliť Najvyššieho. Máme na to celý Boží rok.

 

Zamyslenie si môžete vypočuť aj ako podcast Audiodivina.

 

sestra Dáša