Slovenská saleziánska storočnica dvoch dievčat, ktoré odišli za svojim snom do Talianska

Kým sa pripravujeme na sté výročie príchodu prvých dvoch saleziánov na Slovensko, pripomíname si aj inú stovku. Dve slovenské dievčatá odišli do Talianska so snom stať sa sestrami saleziánkami.

 

Odchod do Talianska a saleziánske poslanie

Dvadsaťdvaročná Jozefína Sobotová z Kátloviec a takmer osemnásťročná Helena Ščepková z Plaveckého Petra vyrastali spolu v Chtelnici a boli členkami mariánskej družiny. Do Turína ich 27. decembra 1922 sprevádzal slovenský salezián don Ladislav Stano. Predchádzalo tomu, že iný slovenský salezián, Viliam Vagač, požiadal generálnu predstavenú Caterinu Dagherovú o prijatie dievčat zo Slovenska. Po noviciáte v Nizza Monferrato, kde bol generálny dom a viaceré sestry, čo ešte zažili Matku Mazzarellovú, zložili prvé sľuby 5.8.1925.

 

Tieto naše prvé slovenské sestry mali rozdielne dary aj poslanie. Sestra Jozefka bola veľmi zručná v rôznych domácich prácach, väčšinu svojho rehoľného života strávila pri praní, žehlení a pomoci v kuchyni. Sestra Helena bola osobnosť s veľkými organizačnými aj umeleckými schopnosťami. Hoci túžila ísť na misie, predstavené jej zverili sprevádzanie nových slovenských povolaní. Okrem učenia v škôlke a ručných prác a činnosti v oratóriu sa venovala slovenským postulantkám, učila ich taliančinu, vovádzala do nového spôsobu života a zháňala im sponzorov medzi Slovákmi v Amerike. S veľkou pravdepodobnosťou to bola ona, kto napísal prvé články o slovenských saleziánkach pre slovenskú verejnosť. Zorganizovala viaceré výpravy slovenských dievčat do Talianska, kde vstúpili do Inštitútu dcér Márie Pomocnice. Podstatne sa zaslúžila o rozvoj slovenských FMA.

 

Návrat na Slovensko

Po približne 20 rokoch v Taliansku sa sr. Jozefka sa vrátila na Slovensko v roku 1940 a sr. Helena v roku 1944, obe do Trnavy a obe vo veku 40 rokov. V rokoch 1945 až 1950 bola sr. Helena direktorkou prvého vlastného domu FMA v Trnave na Kopánke, kde sa so sestrami vynaliezavo venovali chudobným a zanedbaným dievčatám. Dom bol malý, vo veľmi zlom stave a nebol hneď celý voľný. Bolo to náročné obdobie po 2. svetovej vojne a so silnejúcou mocou komunistickej strany.

 

V tomto dievčenskom oratóriu okrem náboženstva sestry učili dievčatá základným hygienickým návykom, vareniu, ručným prácam a slušnému správaniu. Rozdávali jedlo, oblečenie, školské potreby a nacvičovali divadlá. Pre staršie dievčatá organizovali prednášky o manželstve a rodičovstve. Poskytovali možnosť osobných rozhovorov. Boli len tri, každý rok tam bola personálna zmena a nemali pravidelný prísun peňazí, no vykonali veľa dobra.

 

Ťažké komunistické časy

Od roku 1950 z rozhodnutia komunistickej vlády boli rehoľné sestry internované a často prekladané medzi rôznymi sústreďovacími kláštormi. Tam boli pomiešané viaceré rehole. V čase odmäku v roku 1968 sr. Helena s ďalšími dvoma sestrami bývala v malom domčeku v Šoporni, kde učili náboženstvo a stretávali sa s dievčatami. Po niekoľkých rokoch ale bola opäť v sústreďovacom kláštore. Sestrám rozprávala spomienky na časy v Nizza Monferrato, na Matku Caterinu Dagherovú, Petronillu Mazzarellovú, Euláliu Boscovú, praneter dona Bosca a ďalšie osobnosti začiatkov Inštitútu, ktoré osobne stretla. Sestra Helena zomrela po ťažkej chorobe vo veku 76 rokov 18.11.1980, sestra Jozefína ako 84-ročná 2.6.1984, obidve v sústreďovacom kláštore v Sládečkovciach.

 

Hoci sa nedožili vyslobodenia z moci režimu, vďačíme im za ich veľký prínos. Vďaka nim aj dnes saleziánky na Slovensku môžu sprevádzať mladých na ceste pravej slobody. Ďakujem sestre Kamile Novosedlíkovej za zhromaždenie materiálov, z ktorých som mohla čerpať.

 

Kristína Némethová FMA