Rozlúčka s donom Mathiasom Rompfom: Stále túžil slúžiť ako kňaz

(Bratislava, 25. októbra 2022) – V pondelok 24. októbra sa v Kaplnke sv. Dominika Savia na Mamateyovej konala rozlúčka so zosnulým saleziánom Mathiasom Güntherom Rompfom.  Pohrebnej svätej omši predsedal bratislavský arcibiskup Mons. Stanislav Zvolenský, koncelebrovali don Peter Timko, provinciál saleziánov na Slovensku, don Dušan Vilhan z Mamateyovej a desiatky saleziánov z celého Slovenska.

 

V homílii sa smútiacim prihovoril don Ján Čapla, ktorý sa s donom Mathiasom prežil začiatky jeho požehnaného saleziánskeho života aj jeho záver. Prinášame skrátený text pohrebnej homílie:

 

Narodil sa v Bratislave

Mathias Günther Rompf  sa narodil 20. februára 1943 v Bratislave ako tretí z trinástich deti. Pre svoj život dostal dobrý základ v rodine. Rodičia boli nábožní a aktívni vo svojej viere. Ťažké časy začali pre praktizovanie viery najmä v 50-tych rokoch minulého storočia. Cirkev bola všemožne prenasledovaná a utláčaná.

 

Zažili sme tu však silný zážitok pôsobenia oživujúceho Božieho Ducha. Keď komunisti všetku činnosť Cirkvi chceli uzavrieť len do kostolov, kde všetko sledovali, popri viditeľnom prúde rieky Cirkvi vznikol podzemný prúd tejto živej rieky. Bolo to osobitné vedenie Ducha, na ktoré boli citliví mnohí z našich bratov saleziánov ako: František Valábek, Bokor, Dermek, Macák a mnohí ďalší. U Rompfovcov sa stretávalo mnoho skupín, aby si prehĺbili svoju vieru a dávali ju ďalej. Chodili tam so svojimi skupinami aj Silvo Krčméry, Jukl i o. biskup, neskorší kardinál Korec.

 

V tejto atmosfére túžby slúžiť Bohu vzniklo jeho povolanie. Uchvátil ho don Bosco so svojou láskou v chudobnej mládeži. V tom čase už fungovala zabehnutá štruktúra formácie a tajných kňazských vysviacok. Vtedy som sa Maťom zoznámil aj ja. Boli sme vo formácii štyria (Jožko Pöstényi, ďalší brat a ja). Keď sme sa na prvom stretnutí uvideli povedal mi: „Čo ty tu chceš, ty žabiak?“ – bol som najmladší. Maťo mal vtedy už asi 33 rokov, ja okolo 19.

 

Bol statný muž, veselý, odvážny a veľmi zručný

Stretávali sme sa po víkendoch na formačných stretnutiach po chatách, bývali sme po privátoch dvaja-traja saleziáni a každý chodil do civilného zamestnania. Maťo pracoval ako údržbár v mestskom podniku služieb Zares. Poobede mal každý vykonávať apoštolát. Katechizovali sme deti a mládež po rodinách, viedli stretká a brávali sme ich do prírody. Maťovi sa podarilo získať byt na Prievozskej ulici s obrovskou izbou. Raz mu istý spolubrat priviedol niekoľko rómskych deti, ktoré videl na ulici, či by sa ich neujal.

 

Z tých zopár detí bola po pár dňoch hromada. Prichádzali, hrali sa. Hovoril im o Ježišovi o svojej nádeji a na konci stretnutia bola skromná večera. Naučili sa modliť a keď mali ísť domov a videli, že Maťo ide do kostola, niektorí chceli ísť s ním. Bolo len otázkou času, kedy to niekto udá. Keď sme ho upozornili, aby bol opatrný, on len opakoval: „Čo ich mám vyhodiť?“

 

Prišlo k udaniu, pravdepodobne zo strany suseda. Maťa zadržali a začali vyšetrovania. Nikto z nás nevedel, kedy na neho príde rad. Dona Stanislava Somoru zadržali v paneláku, keď vystupoval z výťahu. Stáli tam eštebáci s nedospelým chlapcom, ktorého sa spýtali: „Je to on?“ Keď chlapec prikývol, hneď ho brali. Jožko Tóth bol po zadržaní Maťa v jeho byte pozbierať prepisované náboženské knihy, ktoré boli ukryté za veľkou stenou. Keď vychádzal z bytu s plnými taškami, vtedy ho zadržali aj s celým nákladom…

 

Koniec totality

Po skončení totality, ktorýsi taliansky „quasi“ učenec, ktorý študoval našu situáciu a nevedel ju pochopiť, povedal, že u nás bolo veľa povolaní preto, lebo ich priťahovalo dobrodružstvo. Doprial by som zažiť tomu človeku takéto dobrodružstvo, keď si líhaš v neistote, či neprídu v noci a či vydržím nátlak, ktorý budú na mňa vyvíjať. Možno pre znudenú mládež, ktorá hľadá adrenalínové zážitky by to mohlo byť, ale to nebol náš prípad. My sme šli za ideálom: odovzdať vieru, lebo je to najväčšia hodnota. Hovor o svojej viere, neboj sa, veď keď je Boh za nás, kto bude proti nám?

 

V prípade Maťa sa snažili nájsť nejaký zástupný dôvod na odsúdenie, ale nenašli. Bol súd, kde sa zamestnávateľ zastal Maťa ako svedomitého robotníka. Učiteľka rómskych detí videla u nich pokrok a niektorí z okolia obdivovali, ako sa deti vedia správať. Ale to nestačilo.

 

Odsúdený na dva roky, po odvolaní a tlaku zahraničia si odsedel si 8 mesiacov v Sučanoch. „Na slobode som nemohol pracovať s Rómami? Poslali ma do väzenia s nimi robiť,“ povedal. Keď sa vrátil, pýtal som sa ho: Ako si prežíval vyšetrovanie? Modlil som sa za nich… Nepokladali sme ani prenasledovateľov za nepriateľov, ale za adresátov dobrej zvesti.

 

Keď vyšiel z basy, pokračoval

Ani táto udalosť ho nezastrašila v jeho povolaní, keď vyšiel z basy, pokračoval vo formácii. Večné sľuby zložil 27. januára 1984. Po večných sľuboch som ja bol taký šťastný, že som všetko odovzdal Bohu, že som si napísal na písací stolík: Som Boží. Keď som ho navštívil, na jeho písacom stolíku som našiel ten istý nápis. Iba sme sa na seba usmiali.

 

O rok bola kňazská vysviacka, ktorú nám udelil o. biskup Korec. Išli sme k nemu po týždni. S každým z nás sa pred vysviackou porozprával a museli sme zložiť prísahu, že neprezradíme meno svätiteľa ani okolnosti vysviacky. Mne povedal: „Neboj sa! Ja takto žijem už roky. Boh je na našej strane, neopustí nás.“ Boli to silné chvíle. Tým viac, že nikto z príbuzných nesmel vedieť, že sme kňazi a rehoľníci. Zverejňovali sme sa iba tým, ktorým sme sa venovali, ale 100 km od svojho bydliska. My sme si mysleli, že takto budeme žiť celý život. Nikto z nás neočakával, že totalitný režim skončí počas jeho života.

 

Otec biskup nám dal aj tajné mená, ktoré sme mali používať. Maťo mal meno Blažej, Jožko Pöstényi – Vincent, ja som mal byť Viktor. Chcel sa potešiť, keď bude počuť o našom pôsobení. Dlho sme však tieto mená nepoužívali, lebo mladí boli vždy bystrí, aj vtedy. Istý chlapec sa ma pýtal na spolubrata, ktorý mal tajné meno Anton, chcel sa s ním stretnúť: „Vieš, ten Anton, čo vy ho medzi sebou voláte Johny a inak sa volá Jarko.“

 

Dnes, keď toto hovorím sa to zdá ako sci-fi

Žijeme inú realitu, ale ten istý Duch Boží pôsobí aj dnes. Nádej a spása sú tak potrebné dnes, keď nie viac, ako počas totality. Duch Boží nás aj dnes posilní, aj dnes má pre nás svoje cesty a hľadá otvorených ľudí, aby ukázal cestu, ako slúžiť tomuto svetu a zjaviť im Božiu lásku.

 

Po skončení totality Mathias pôsobil na viacerých miestach: V Šaštíne, v Bratislave na Daliborovom námestí, na učňovke v Žiline, v Rožňave a od r. 2005 bol v tejto komunite na Mamateyovej.

 

Posledný rok a pol som žil spolu s ním. Boli to mesiace poznačené chorobami: Alzheimerovou chorobou a Parkinsonom. Starostlivosť o neho bola stále náročnejšia a neboli sme na ňu pripravení. Napokon pred necelým pol rokom bol umiestnený do starostlivosti v istom zariadení. Chodili sme denne za ním, celebrovali sme s ním svätú omšu. Keď mu už lekári nevedeli pomôcť, zobrali sme ho späť do komunity. Prežil tu ešte štyri dni.

 

Stále túžil slúžiť ako kňaz

Vďaka za pomoc všetkým z farnosti, z radov sestier saleziánok, spolupracovníkov, ktorí sa pri ňom cez deň vystriedali. My bratia sme sa pri ňom striedali v noci. Vďaka tým mnohým, ktorí sa na neho stále pýtali… Zomrel 17. októbra o 19:35, úplne pokojne, v prítomnosti bratov. Stále túžil slúžiť ako kňaz. Pýtal sa ma: „Kam ideš? Idem spovedať. Ako by som rád aj ja šiel… Budem sa modliť za teba.“

 

Keď som bol za ním ešte v zariadení seniorov, asi pred tromi týždňami, vyspovedal som ho a udelil som mu pomazanie chorých. Ležal na posteli. Vravím mu: „Bratia ťa pozdravujú.“ Zrazu prudko vstal, hoci celý ten deň ležal a šiel na chodbu. „Kam ideš?“ pýtam sa ho. „Hľadám bratov.“ „Bratia sú doma,“ hovorím. „A kde som ja doma?“

 

„Maťko tu sú všetci bratia a tu si doma. Ale skutočne doma si tam, v prítomnosti Pána, spolu s donom Boscom, donom Titusom Zemanom, Mirkom Kyselom, Lojzom Masným, donom Dermekom a ďalšími.“

 

Vďaka Ti za svedectvo radostného a odvážneho života

Predstavoval si nám úplne prakticky Stanovy Spoločnosti sv. Františka Saleského – Optimizmus a radosť: (čl. 17.) Salezián sa nedá znechutiť ťažkosťami, lebo úplne dôveruje Otcovi… verí v prirodzené a nadprirodzené zdroje človeka, hoci nezabúda ani na jeho slabosti. Váži si hodnoty sveta a nebedáka nad svojou dobou… vie vychovávať k radostnému kresťanskému životu… alebo (čl. 19.) Salezián je povolaný mať zmysel pre konkrétno a je pozorný na znamenia čias, v presvedčení že Pán sa prejavuje aj ich prostredníctvom… sleduje priebeh dejín a zapája sa doň s tvorivosťou a vyváženosťou zakladateľa…

 

Ďakujeme Ti za tvoju vytrvalosť až do konca. A odpusť nám našu netrpezlivosť, keď sme nedokázali dostatočne akceptovať Tvoje choroby. Odpočívaj v pokoji a pripravuj miesto pre nás.

 

Don Mathias Günther Rompf je pochovaný v saleziánskej hrobke v Bratislave-Vrakuni. Niekoľko spomienok blízkych a životopis dona Mathiasa doplnený jeho vlastným opisom jednotlivých udalostí si môžete prečítať TU.

 

Odpočinutie večné daj mu, Pane, a svetlo večné nech mu svieti. Nech odpočíva v pokoji!

 

Foto: Vladimír Škuta, Pavol Dzivý SDB