V Prešove už sú saleziánky. Kolégium Márie Romero si našlo svoj dom

Možno, kebyže sa vás pred pol rokom niekto spýtal, či v Prešove sú saleziánky, by ste mu samozrejme odpovedali nie. Avšak posledné dni v apríli priniesli aj nám zmenu. Keďže sme nenašli dom na prenájom v Košiciach, kde by sme mohli presunúť náš sympatický rodinný mini internát Kolégium Márie Romero, tak sme boli pred dôležitým rozhodnutím. Skončíme alebo sa predsa len v nejakom inom meste nejaký dom pre nás nájde?

 

A veruže sa našiel. A tak sa začalo naše sťahovanie do Prešova na Solivar. Dom bol nebol až tak prázdny. Čakali na nás takmer štyri mesiace prípravných prác ( maľovanie celého domu, zariaďovanie izieb, kúpeľní či celkové skrášlenie prostredia). Počas tohto obdobia sme zažívali veľmi veľa dobra, ktoré sa nám dostalo od miestnych bratov saleziánov, saleziánskej miestnej rodiny, susedov, sestier, či úplne pre nás neznámych ľudí. Veru, niekedy sme ráno ani netušili, koľko nás vlastne na obede bude.

 

Jeden deň bol úplne špecifický. Ráno o 8.00 hod niekto zvoní, či je tu správne, že tu vraj bývajú saleziánky, a on má čas, tak môže pomôcť s čím treba. Sotva sme tomuto pánovi ukázali prácu, už prišiel ďalší pán, že má tiež dnes čas. O pár hodín sme počuli, že niekto kosí trávu, tak sme si povedali, že aké by to bolo pekné, kebyže aj nám by niekto pokosil v záhrade trávu. A o pár minút sme vlastne zistili, že to ďalší pán kosí v našej záhrade. A s takouto pomocou sme pripravili priestory do konca augusta.

 

Život v dome

Avšak bez života by bolo aj v pekne upravenom dome človeku smutno. Neboli by to misie, kebyže sme aj v tomto mali veci predčasne jasné a naplánované.  Veď don Bosco tiež hovorieval: „Išiel som ďalej tak, ako mi okolnosti ukazovali.“

 

V tomto čase je nás v dome sedem. My, dve sestry saleziánky ( Zuzka a Monika), tri dievčatá z Luníka IX, a dve dievčatá zo Šarišského Jastrabia. A uvidíme, či k nám ešte niekto pribudne počas roka. September bol zaujímavý, a ako každý začiatok šk. roka, bol veľmi dynamický. Dievčatá si museli zvykať na nové prostredie, niektoré museli prekovať strach zo slovenského prostredia, jazyka a naučiť sa, že k škole patrí i robenie si domácich úloh a poctivé učenie sa na druhý deň.

 

Dievčatá sa neučili iba školské vedomosti. V Kolégiu často robili veci po prvýkrát alebo z nich mali predtým strach. Narábanie so spotrebičmi, pomoc pri varení a pečení, sadenie zeleniny, či starostlivosť o kvety. Okrem zodpovedností sme mali čas aj na radosti. Dievčatá si vyskúšali jazdenie na korčuliach či bicykli, jesennú oberačku hrozna. Nechýbal výlet do Bardejova či prechádzky po Prešove.

 

Jednoducho, kráčame v Kolégiu spoločne a učíme sa bežnému životu so všetkými radosťami a aj námahou, ktorá k tomu patrí. Uvidíme, čo má Pán Boh pre nás v nasledujúcich mesiacoch pripravené. Už teraz sa tešíme!

 

Monika Foltýnová FMA