Ježišove dvere sú v skutočnosti tak široké ako Božie milosrdenstvo

Liturgické čítania na 21. nedeľu v Cezročnom období nájdete na tomto odkaze.

 

Na Ježišovom evanjelizačnom turné po Galilei ho jeden pragmatický poslucháč chce vyprovokovať otázkou o počte spasených. Nečudo, že sa pri sledovaní Ježiša znepokojil. Veď komu by požiadavky evanjelia pripadali ako lacný tovar! Ježiš mu odpovedá obrazne, mini podobenstvom o bráne. Nezdá sa vám, že je nenápadnou skratkou toho Matúšovho o desiatich pannách? V oboch ide o dvere na prvotriednu hostinu, ktoré sa pred niektorými záujemcami zabuchnú rovno pred nosom.

 

Široká brána vzbudzuje už na prvý pohľad dôveru a preto býva najviac frekventovaná. Priťahuje stáda typu: „Veď všetci idú tadiaľto.“ Svet miluje veci veľké, pekné, kvalitné či nové a hlavne isté, vyskúšané mnohými. No úzka, evanjeliová brána je vysmievaná a niekedy môže pôsobiť aj nebezpečne. Pointou Ježišových slov je, že práve brána, ktorá vôbec nevyzerá, že by niekam viedla, nás dovedie k pravému domovu. Na jeho preferencie neexistuje GPS ani iné „appky“, iba večne moderné Božie slovo.

 

Ako je to s dvetmi na hostinu v Božom kráľovstve?

Byť vyvretým, odmietnutým od niekoho, kto je nám vzácny, zvykne bolieť hlboko a trvale. No v prípade dverí na hostinu v Božom kráľovstve si ich zrejme zabuchneme sami. Možno práve tak, že budeme cez ne trepať svoje nafúknuté ego. Jemné „dvere“ lásky to nezvládnu a zaseknú sa. Preto aj keď si vďaka vedomostiam o Božom milosrdenstve predstavujeme, že nejako sa do toho nebeského kráľovstva predsa len prepasírujeme, nemali by sme Ježišove slová zľahčovať. On chce, aby sme sa usilovali o to, čo je v kontraste s mentalitou sveta. Slovenský preklad síce hovorí, že sa máme  usilovať prejsť úzkou bránou, ale presnejší hovorí, aby sme sa namáhali. Keďže sa naše ego rado a veľmi schopne maskuje, treba sa namáhať pri odhaľovaní jeho metastáz v celkom bežných situáciách. A to je robota na každý deň. Lukáš nám v Skutkoch apoštolov prízvukuje Ježišovho ducha, že do Božieho kráľovstva máme vojsť cez mnohé súženia (14, 22). A že tí čo nimi prejdú, budú len malým stádom.

 

Úprimne uznať vlastný hriech to sú tie najtesnejšie dvere, aké existujú. V praxi to znamená, že sa vzdáme akejkoľvek ilúzie o spáse vlastnými silami, úspechmi, chytrosťou či výsledkami. Zároveň majme veľkú nádej, lebo aj keď Ježiš hovorí o úzkych dverách, tie jeho sú v skutočnosti tak široké ako Božie milosrdenstvo. S tým, že kreditku Božieho milosrdenstva, na ktorú sa otvárajú dvere tej najfantastickejšej hostiny dostanú len hriešnici. Teda tí, ktorí si do špiku kostí uvedomujú svoju odkázanosť naň.

 

Zamyslenie si môžete vypočuť aj ako podcast Audiodivina.

 

sestra Dáša