Aby sme raz totálne milovali a totálne boli milovaní

Liturgické čítania na 5. Veľkonočnú nedeľu cyklus C alebo nedeľu Božieho milosrdenstva nájdete na tomto odkaze.

 

V druhom čítaní tejto nedele nás iný, neznámy Ján, zrejme zo školy Jána apoštola, fascinuje obrazom nového Jeruzalema, ktorý zostupuje z neba. Predstavuje ho ako definitívny stánok Boha medzi ľuďmi. Symbolom starozákonného chrámu a svätostánku v ňom poukazuje na prekrásny duchovný príbytok: spoločenstvo veriacich, svätosť  a hlavne na najintenzívnejšiu Božiu prítomnosť medzi nami, na jeho dôvernú jednotu s ľudstvom. Silu tohto symbolu Ján dokresľuje postavami ženícha a nevesty, pri ktorých ide nadovšetko o lásku a zjednotenie v nej. Nový chrám tak bude svadobným stánkom s prekypujúcou láskou.

 

V evanjeliu nám Ježiš, bezprostredne po Judášovom odchode, ukazuje prikázaním lásky cestu do tohto príbytku. Aspoň tak verbalizuje Ján apoštol zážitok Ježišovho umývania nôh učeníkom. Lebo aj keby Ježiš nové prikázanie nebol vyslovil, predviedol ho tak rukolapným a šokujúcim skutkom, že navždy ostalo opísané v evanjeliu.

 

Ježiš vedel, že nielen jeho čaká skúška, ale aj učeníkov. Tá najťažšia. Aby ich, ešte ako neoperené vtáčatá, čo najviac ochránil, nabáda ich k vzájomnej láske. Vie, že len láska dáva ozajstnú silu, len láska obväzuje rany toho druhého i vlastné, len láska spája, podporuje a pomôže vytrvať v spoločenstve s tými, ku ktorým nás Pán povolal.

 

Totálna láska

A predsa mávame strach z lásky, aj z toho, ako nás Boh pokorne miluje. Strašiť je taktika Zlého. No milovať je predsa ľahšie ako nenávidieť. Na jednoduché, a teda ozaj pravé gestá lásky, potrebujeme oveľa menej energie ako na snahu ostať ľahostajným či nevraživým, aj so všetkým okolo toho.

 

Napokon i prirodzene prebývame vždy tam, kde je naše srdce. Zrejme tým slávnym a Ježišom prisľúbeným nebeským príbytkom nie je nič viac a nič menej ako totálna láska, inými slovami praktizovanie nového prikázania. Ona je tým novým svätostánkom, ktorý ako Ježišov výdobytok zostupuje od Boha a v ktorom sa intímne zjednocujeme s ním i medzi sebou navzájom. Preto je logické, že na konci vekov už nebude žiaden chrám. Budeme mať príbytok, svoje osobné svadobné miesto v Láske.

 

Dennodenne stavajme ruka v ruke s Bohom, ako dieťa so svojím otcom, múry lásky nášho definitívneho príbytku v nebeskom Jeruzaleme. Aby sme raz totálne milovali a totálne boli milovaní.

 

Zamyslenie si môžete vypočuť aj ako podcast Audiodivina.
sestra Dáša