Tri ženy slúžili Ukrajincom v hotspote v Michalovciach, ubytované boli v komunite sestier saleziánok

V hotspote v Michalovciach slúžili tri ženy. Veronika Pastierovičová, študentka VŠ a Lucia Mokošová, invalidná dôchodkyňa z Topoľčian, ktorá nechala doma s babkou na 10 dní dvoch synov pubertiakov. Tretia Lenka Borošková, z Liptovskej Sielnice,  študentka psychológie na VŠ, ktorá popri štúdiu pracuje. Kvôli situácii na Ukrajine a rozhodnutiu dobrovoľníčiť si presunula obhajobu diplomovej práce až na druhý termín. V rozhovore porozprávali o svojej dobrovoľníckej službe aj o ich ubytovaní v tamojšej komunite sestier saleziánok.

 

Čo motivovalo tvoju dobrovoľnícku činnosť v hotspote v Michalovciach?

Veronika: Od začiatku vojny som sa cítila zle a nechcela som sedieť doma. Navyše nám vedenie školy povedalo, že nám ospravedlní výuku, počas ktorej budeme dobrovoľníčiť. Bála som sa, ako sa s nimi dorozumiem a preto som to odkladala. Raz v noci som sa zobudila na veľkú bolesť brucha od hladu. Vtedy som si uvedomila, že aj oni sú hladní a potrebujú pomoc. Vyplnila som formulár a o dva dni som už bola na nočnej smene. Nakoniec som bola pri výdaji stravy.

 

Lucia: Rozhodla som sa sama, že pôjdem pomôcť. Keďže som doma, mohla som si dovoliť ísť na 12 dní z domu. Doma mám dvoch synov pubertiakov, ale mamka mi pomohla, aby mi nezomreli od hladu.

 

Lenka: Keď sa začala vojna, v ten deň mi volala moja spolubývajúca z Ukrajiny s tým, že bola psychicky zlomená. Už vtedy sa ma to dotklo dvojitým spôsobom. Aj vďaka tomu, že som s ňou bola v stálom kontakte som vedela, ako sa situácia vyvíja a ako sa ľudia na Ukrajine skutočne cítia. Myslím si, že kresťania nemôžu počas takýchto situácií len tak sedieť so založenými rukami v pohodlí domova. Z toho, že som nič nerobila som cítila veľký nepokoj a keď som si po pár dňoch poslala prihlášku ako dobrovoľník, pocítila som veľkú úľavu. Vedela som, že je to v Božích rukách a ak ma bude potrebovať, tak ma tam pošle. A prečo práve Michalovce? Pretože práve v tej chvíli mi vyskočil článok o novom hotspote, kde súrne potrebujú dobrovoľníkov.

 

Aká bola tvoja úloha, čo konkrétne si robila?

Veronika: Prvé dva týždne som vydávala stravu a starala sa o jedáleň- upratovanie, dopĺňanie zásob. Páčilo sa mi, že keď bol čas, dobrovoľníci sa tam chodili zohriať a mohli sme zdieľať svoje životy. Tretí týždeň som bola v čakacom stane, kde si utečenci mohli oddýchnuť a pospať. Súčasťou tohto stanu bol aj detský kútik, v ktorom som najradšej trávila čas. Bolo krásne vidieť tváre šťastných detí, no zároveň aj ťažké.

 

Lucia: V hotspote som pracovala na transporte. Moja úloha bola nájsť utečencom, ktorý chceli cestovať ďalej do Európy vhodný vlak alebo autobus na ich ďalšiu cestu. Tiež som chodila na vlakovú stanicu a pomáhala im kúpiť lístky na vlak a nasadnúť do vlaku.

 

Lenka: Moja úloha v hotspote bola zo začiatku rôzna. Vyskúšala som si registráciu utečencov, rozdávanie hygienických pomôcok, oblečenia, hračiek. Robila som tiež registráciu dobrovoľníkov a nakoniec som skončila v kuchyni pri výdaji jedla. Tam som aj ostala. Z môjho pohľadu je to veľmi pekná pozícia, pretože práve jedáleň je tým miestom, kde sa po dlhom cestovaní môžu ľudia najesť a vypiť si kávu či čaj. Videla som, že práve na tomto mieste cítili úľavu a bezpečie. A najkrajšie momenty boli, keď som popri jedle rozdávala deťom sladkosti a zrazu sme sa s nimi stali najlepšími kamošmi aspoň na pár hodín.

 

Máš nejakú špeciálnu dobrovoľnícku skúsenosť z týchto dní?

Veronika: Špeciálnych bolo veľa. Najviac ma asi zasiahlo, keď za starým pánom, pribehla jeho dcéra, ktorá už nejaký čas žije na Slovensku. Vykríkla, objala ho a plakala. Čas v stane sa nachvíľu spomalil, dobrovoľníci zastavili činnosť a pozreli sme sa na nich. Raz vstúpilo do jedálne jedno dievča asi v mojom veku a pritancovala až k jedlu. Bola šťastná, že môže jesť. V živote som nikoho tak šťastného z jednej večere nevidela. Uvedomila som si, ako veľa máme, keď máme čo jesť.

 

Lucia: V hotspote bola super skupinka dobrovoľníkov. Aj v takejto ťažkej situácií, sme sa mohli jeden na druhého spoľahnúť. Ak sa mi bude dať, určite sa plánujem vrátiť a pomáhať ďalej.

 

Lenka: Dobrovoľníckych skúseností je veľmi veľa. Každý deň bol plne nabitý toľkými skúsenosťami a zážitkami, ktoré človek nikde inde nezažije. Myslím si, že každé dobrovoľníctvo, pre ktoré sa človek rozhodne ho zmení a zanechá v ňom stopy, ktoré pozitívne ovplyvňujú jeho ďalšie kroky.

 

Keby si mala zhodnotiť celkovo svoju dobrovoľnícku činnosť a atmosféru v Michalovciach, čím by si ju charakterizovala?

Veronika: Atmosféra bola úžasná. Myslela som si, že to bude hlavne miesto utrpenia, ale nebolo to tak. Nikde som nezažila toľko lásky ako práve tam. Lásky od dobrovoľníkov, ktorí boli s úsmevom na tvári vždy ochotní pomôcť. Mala som pocit, že sa s nimi poznám už dlho. Keď som plakala tak nie preto, že som videla niečo zlé, ale preto, že som zistila, aká veľká láska sa dá medzi ľuďmi žiť, ale v „bežnom živote“ sú ľudia voči nej ľahostajní.

 

Lenka: Dobrovoľníctvo v Michalovciach bolo veľkým požehnaním. Každá služba je veľkým darom, no táto bola obohatená o tím skvelých ľudí. Našla som tu veľmi veľa priateľstiev, ktoré si odnášam a budem veriť, že mnohé z nich sa udržia a budú rozvíjať. Vďaka ľuďom, ktorí v hotspote pracovali, bola všade pozitívna atmosféra plná úsmevov, lásky, radosti a pokory. Často vnímam, že Boh sa zjavuje a koná cez ľudí a v týchto ľuďoch som ho často videla veľmi jasno.

 

 

Ako ste vnímali sestry saleziánky z miestnej komunity v Michalovciach? Zapájali sa aj ony do činnosti, poprípade pomáhali konkrétne vám ako dobrovoľníčkam?

Veronika: Každé ráno, keď som sa vrátila z nočnej, mi sestry saleziánky otvárali dvere s úsmevom. Bola to maličkosť, ktorá mi pomohla, lebo ma dobíjali energiou a zároveň z nich vyžaroval pokoj. Vlastne neviem ako to robili, ale stále sa usmievali. Je super, že sa o nás starali a záležalo im na našom pohodlí. Dokonca nám dali aj občerstvenie pre ostatných dobrovoľníkov z VKC. Rozdali sme ho ešte pred nástupom na nočnú smenu a dobrovoľníci boli šťastní, že na nich niekto myslí.

 

Lucia: Mala som to šťastie, že som mohla bývať u sestier saleziánok v Michalovciach. Veľmi pekne sa o mňa starali. Som im veľmi vďačná za všetko. Za ubytovanie i vrúcne slová. Zostanú v mojom srdiečku.

 

Lenka: Sestry saleziánky v Michalovciach boli pre mňa dobíjacím panelom. Keďže práca v hotspote nebola ľahká, vždy po príchode ma sestry vítali s úsmevom a pripravené akokoľvek pomôcť. Cítila som sa od prvého momentu prijatá. Aj keď som kvôli tomu, že som stále robila nočné nemohla so sestričkami tráviť až toľko času, každý deň si na mňa našli aspoň pár minút a slovami a úsmevom ma povzbudili do každej ďalšej činnosti, ktorá ma čakala. Veľmi sa mi páčilo, keď nám nabalili pre dobrovoľníkov dve krabice čokoládových tyčiniek, aby sme mali počas služby dostatok energie.

Aj keď nepomáhali priamo v hotspote, ich voľba pomoci – ubytovanie a starostlivosť o dobrovoľníkov, je možno aj viac, ako si dokážu predstaviť. Som šťastná, že som mohla byť ubytovaná práve u nich a tak som mohla slúžiť s väčšou radosťou aj vďaka nim a každodennému prístupu do kostola. Získali si moje srdce a verím, že sa k nim budem vracať častejšie.