Pokora, ktorej nás Ježiš učí nie je podceňovanie seba, je pravdou

Liturgické čítania na sviatok Krstu Krista Pána nájdete na tomto odkaze.

 

Pri Ježišovom detstve, o ktorom sme počúvali doteraz, čerpal evanjelista Lukáš z vlastných zbierok. V čase Jánovho kázania však začína sledovať Marka. Lukáš už nerobí iba zbierku výpovedí a redakčnú prácu, ale najmä teologickú. Aj pri dnešnom evanjeliu hľadá hlboký náboženský význam Ježišovho krstu s hriešnikmi. Toho, že Ježiš zostúpil medzi nás až po hranicu hriechu.

 

Zatiaľ čo v Matúšovi Ján Krstiteľ káže skôr farizejom a zákonníkom, v Lukášovi ľudu, celým zástupom. Ján sa označuje za nižšieho od otroka, krstí len vodou. A predsa pre Lukáša je i Ján Krstiteľ už od materského lona naplnený Duchom Svätým.

 

U Lukáša sa Ježiš po krste modlí – modlitba je u neho trvalý motív, ktorým zdôrazňuje silné momenty jeho činnosti. Odpoveďou na modlitbu je Božie zjavenie s troma symbolmi: otvorené nebo, holubica Ducha Svätého a hlas z neba. Dejinný prelom prichádza zostúpením Svätého Ducha, ktorého svedkom je u Lukáša všetok ľud. Tento Duch nezostupuje do Ježišovej intimity, ale na neho: v zmysle dávidovského, prorockého, ba viac, mesiášskeho pomazania. A to viditeľne a verejne ako hmotná holubica. Duch Svätý, ktorého najčastejšie spomína práve Lukáš, sprevádza Ježiša z kroka na krok i naďalej. Evanjelista ho spája s ohňom už teraz ako na Turíce. No krst Duchom Svätým a ohňom neničí krst vodou, ale ho napĺňa. Lukáš tak predobrazuje kresťanský krst, ktorý je viac ako ten Jánov.

 

Ježiš sa zamiešal medzi nás hriešnikov. Pokora, ktorej nás učí nie je podceňovanie seba. Je pravdou, každodenným rozpúšťaním svojho ega, ale aj solidaritou, blízkosťou. Nie v teórii, ale konkrétnymi gestami. Na ňu sa otvára nebo i dnes.

 

sestra Dáša