Radosť vytryskla zo sŕdc a zaplavila pár centimetrov snehu v Petržalke

Polrok školského roka v škôlkarskej komunite sa blíži k vrcholu. Okná na budove škôlky začínajú primŕzať, snehové vločky (z papiera), pribúdajú aspoň na ne, keď ich niet naokolo. V našej štvorčlennej komunite spoločne prežívame dni s deťmi, ktoré nám Pán zveril. Do modlitieb zahŕňame rodiny našich zverencov skúšané rôznymi ťažkosťami života. Uvedomujeme si, že ani momentálna situácia vo svete im k tomu veľa radostí nepridá.

 

V jedno ráno sme sa, ako zvyčajne, spolu modlili v kaplnke. Počas meditácie nad Božím slovom mi prišli na um slová piesne Simy Magušinovej- Len tak sa stíšim. Tak som si pri najbližšej príležitosti púšťala túto pieseň stále dookola. Prehodnocovala som škôlkarsky polrok a ďakovala Bohu za to, čo pre nás urobil a na čo nám dal čas.

 

Spomienky na víkendovku

Vynorili sa mi spomienky na víkendovku v Plaveckom Mikuláši s našimi učiteľkami laičkami, ktorú sme ešte stihli v novembri. Cez rôzne aktivity zamerané na spoluprácu, manažment, vzájomné spoznávanie sa, sme sa snažili utužiť naše vzťahy, zorientovať sa v povolaní učiteľky, najmä učiteľky, ktorá vychováva saleziánskym štýlom. Láskavosť, pozornosť voči druhým, nebáť sa objavovať v každom dieťati semienko dobra, to boli motivujúce heslá spoločného víkendu. Dva dni naplnené aktivitami nás navečer viedli v tichu zotrvať v Božom náručí, ako jeho ovečky, ktoré sú milované. V úplnom tichu sme prosili Pána, aby nás naučil vychovávať srdcom a aby nám dal kľúče od sŕdc tých, ktorí sú nám zverení.

 

Po víkende sa dni opäť stali všednými. Všetko sa striedalo s rannými, či poobednými službami, občas aj so zastupovaním sa. Naše obavy, ako ďalej sa striedajú so správami, že už aj tá, či oná rodina je v karanténe. Deti sa pravidelne modlia, „aby už tá zlá korona odišla,“ a tak sa často pýtam, čoho sme my, dospelí, plní a čo deti zrkadlia?

 

Rozprávkový večer v Petržalke

Stíšme sa a počúvajme to, čo nepočuť, pozerajme na to, čo nevidieť. Objavme radosť z malých situácií, z malých vecí, z malých zážitkov. Prechádzka uličkami mesta môže byť jedným z nich.

 

Pred niekoľkými dňami som kráčala s mojou spolusestrou petržalskými uličkami. Bol to taký rozprávkový večer, v Petržalke prvý raz v tomto roku napadol sneh. Bol poriadne mokrý a ťažký. Zaujímavé, akoby na povel, aj napriek tme, s ktorou bojovali iba pouličné lampy, deti povyliezali z vyhriatych panelákov, zabudli na mobily, tablety a neviem ešte na akú techniku a zo skríň narýchlo povyberaných otepľovačkách sa váľali sem a tam. Aj z toho mála dokázali postaviť snehuliakov. Na chvíľu akoby sa svet zastavil a človek zabudol na všetky trápenia, ťažkosti, prestal mať strach. „Ako málo stačí a radosť vytryskla zo sŕdc a zaplavila tých pár centimetrov snehu v Petržalke,“ povedala mi spolusestra. A hoci na druhý deň po snehu nebolo ani stopy, v srdci zostal hrejivý pocit radosti. A to ste mali počuť, koľko zaujímavých a úžasných zážitkov svojim učiteľkám rozpovedali rozradostené deti.

 

sestra Martina Škvareninová