Boh sa zaobíde bez darov na opravu chrámov, no čo ho fascinuje, je naša láska k nemu

Liturgické čítania na 32. nedeľu v Cezročnom období nájdete na tomto odkaze.

 

Starozákonná vdova zo Sarepty v prvom čítaní dala Eliášovi všetko, čo jej ostalo, lebo ju o to prorok požiadal. Chudobná vdova z evanjelia nemusela dať dar do chrámu pre Pána, ba naopak, mala právo dostať almužnu z chrámového pokladu. Vedela však, že sa patrí prispieť Pánovi, preto sa rozhodla darovať to posledné a bez toho, aby videla svoj dar použitý na niečo konkrétne.

 

Marek zdôrazňuje, že to bola nielen vdova, ale aj chudobná vdova, čiže dvojnásobne biedna a že jej dar bol ponižujúco malý. Podľa zvuku padajúcej mince do pokladni sa vedelo, čo vhodila. Ježiš s ňou porovnáva mnohých boháčov, neskôr dokonca všetkých. Ona nemyslela na seba, aby si kúpila posledný rožok, lebo konkrétne kládla Boha na prvé miesto a milovala ho celou bytosťou. Bez tejto lásky by bol jej dar čistým bláznovstvom a obdiv Ježiša bezcitnosťou.

 

Boh sa zaobíde bez darov na opravu chrámov, no čo ho fascinuje, je naša láska k nemu, pre ktorú zabudneme na seba. Veď chrám, na ktorý prispela chudobná vdova bol o niekoľko rokov do tla zničený.  Urobila niečo podobné ako onedlho urobí Mária pri pomazaní Ježiša v Betánii. Niečo krásne, ale aj absurdné a zbytočné. No pre obe ženy to malo zmysel. Aj pre Ježiša.

 

Zdá sa, že platí: čím väčší dar, tým menej srdca v ňom. A vskutku, dar boháčov nemenil ich osobne ani ich vzťahy. Lebo ozajstný dar je na to, aby zmenil nás samých. Pomáhame ním práve sebe. Nech nás poteší vedomie, že Boh oceňuje aj málo, veľmi málo. A platí to aj o našich talentoch. Preto ak máme urobiť dačo a takmer na to ani nemáme a keď to predsa len urobíme, náš dar bude ešte väčší.

 

sestra Dáša