„Boh nerobí chyby!“ hovorí postulantka saleziánok Nikola Mihalčínová. Viac v rozhovore…

V rámci Týždňa modlitieb za duchovné povolania, sme si pre Vás pripravili rozhovor s našou postulantkou Nikolou Mihalčínovou. Postulát je podľa našich stanov: „Obdobím bezprostrednej prípravy na noviciát. V tomto období sa dievča usiluje hlbšie poznávať Božie volanie“ (S 88). Nika ho žije naplno v talianskom Turíne.

 

Nika vo formácií u saleziánok si už štvrtý rok, ako vnímaš sestry?

Áno štvrtý rok, prešla som si aspirantát v Trnave, postulát v Hradci Králové, v Čechách. Opätovne som v postuláte kvôli zdokonaleniu jazyka a to v Taliansku, v Turíne.

Moje vnímanie sestier? zaujímavá otázočka. Odpovedala by som veľmi úprimné a otvorene. Prirovnala by som sestry k obrazu. Na obraze je veľa farieb, odtieňov, detailov, vyvoláva to dojmy príjemné, pokojné, energické, ale niekedy môžu prísť aj otázniky, či menšie nepochopenie ako to ten maliar myslel. A tak je to aj so sestrami, nie? Každý môže vnímať rovnakú vec inak, keďže môj rozhľad sa rozšíril aj tak medzinárodne nebojím sa povedať, že sestry sú pre mňa veľké bohatstvo.

Sú pre mňa darom, obrazom, na ktorom je zachytené skryté, ale aj ukázané bohatstvo každej zo sestier. Každá je potrebná pre Slovensko, pre Česko, pre Taliansko. Vnímam, že Inštitút FMA je jedna veľká rodina, v ktorej je nekonečné bohatstvo, rôzna škála darov, aj limitov. Ako v každej rodine sa navzájom učíme od seba, pomáhame si, počúvame sa, tak je to aj v tej našej saleziánskej rodine.

Sestry sú pre mňa niekedy taktiež tajomstvom a tajomstvo sa môže prelomiť záujmom, budovaním vzťahov, modlitbou. Tajomstvo vo mne nevzbudzuje niečo nepochopené, skôr mi dáva priestor ako môžem byť blízko, aj keď som ďaleko. Teraz som v Taliansku, celkom ďaleko od Slovenska, nie ? no ja stále vnímam a viem, že nie som sama, pretože všade kde idem cestujem s Bohom, kráčame dvaja, a tiež sestry sú mi blízke aj napriek diaľke. Pre mňa denná modlitba pri Márii Dominike Mazzarellovej v Bazilike Panny Márie Pomocnice (v lockdowne len v našej kaplnke, v miestnej komunite), mi veľmi pomáha myslieť na sestry, ktoré sú ďaleko, no zároveň blízko. Takto nejako vnímam sestry. Sestry sú pre mňa darom.

 

Počas formácie si bola aj v Čechách, teraz si v Taliansku, keď to porovnáš, v čom je formácia na Slovensku iná?

Zdá sa mi, že tieto formačné fázy a krajiny sa nedajú porovnať. Každá krajina ma svoju históriu, mentalitu, kultúru, svoje tradície, zvyky, dialekt, typickú architektúru, ale nemôžem povedať toto je správne, či nesprávne. Môžem v pokoji napísať, že všetko ma svoj zmysel a každá krajina mi dala zakúsiť svoje čaro cez sestry v komunite, až po apoštolát, či ľudí, ktorí mi boli zverení. Áno, nie vždy to bolo jednoduché, prišli aj náročné momenty, nie vždy som pochopila veci hneď, spravila som chyby, ale pre mňa je dôležité pochopiť a prijať, čo mi aj cez skúšky hovorí samotný Boh.

V Turíne ma drží táto myšlienka: „Boh nerobí chyby,“ a neurobil tak ani pri mne, kde som všade bola poslaná, alebo kde budem vyslaná. Ja osobne nie som človek na jazyky a na niektoré veci si potrebujem zvyknúť. Na začiatku sa veľa pýtam a potom ak veci pochopím, mení sa aj môj pohľad. A takto to bolo aj vo formácii. V aspirantáte, v Trnave som bola sama vo formácii a je to iné napríklad ako teraz v Turíne, kde sme skupina dievčat, presnejšie päť. Ma zmysel to, že som bola určitú fázu sama a aj teraz skupina ma svoje čaro. V postuláte, v Hradci Králove sme boli dve dievčatá, postulát v tejto krajine bol prvý krát, tak aj sestry sa učili, čo a ako.

 

Takže je to iné, ako v Taliansku?

V Turíne je postulát dlhé roky. Tu sme prišli do rozbehnutého vlaku. Rozdielnosť, ale nedá sa to porovnať. Aj Turín, myslím si, že by som písala inak ak by sme v plnosti mohli spoznať krásu Turína, oratória a všetko, čo sa za normálnych okolnosti stávalo, ale teraz je doba, kedy sme viac „uzatvorení“ pre pandémiu. „Uzatvorení“ no a možno aj otvorení pre nové možnosti, nové spôsoby.

Myslím si, že každá krajina má nastavenú formáciu tak, aby sa odovzdal dôležitý odkaz, pochopiť, či Boh ma volá na túto cestu. Môžem v pokoji a radosti napísať, že tento čas v Turíne je pre mňa darom a viac sa mi odkrýva Božia milosrdná láska voči mne. Byť na mieste, kde to všetko začalo, nepočúvať iba teóriu, či čítať knihy, ale reálne sa pohybovať na miestach základov, má pre mňa veľkú silu, hĺbku. Ďakujem, že som tu! Tak ako ja som si prešla niečím novým, zaujímavým a nepoznaným, tak si prechádza každý z nás. Nemám strach z nepoznaného, veľkým príkladom mi je samotný don Bosco, ani on nepochopil sen z deviatich rokoch hneď. Ani ja som nechápala prečo musím meniť krajiny počas formácie, teraz môžem napísať: „Bože, ďakujem ti za tento dar! Dar veľkého bohatstva, ktoré je rozdielne v každej krajine, no jedno nás spája. Poslanie!“

 

Čo je pre Teba výzvou?

Každý deň zažívam malé výzvy, ktoré ma ženú vpred, ktoré mi pomáhajú rásť, dozrievať, také drobnosti. Taká väčšia a momentálna výzva pre mňa je jazyk- taliančina. Rozprávať aj s chybami, nebáť sa vyjadriť v cudzej reči aj svoje hlboké myšlienky je niekedy boj. Snažím sa a pomáhajú mi aj gestá, ako v samotnej hre Aktivity.

Taká výzva vo výzve je pre mňa otázka ako my mladí vo formácii môžeme žiť autentickosť, jednoduchosť, úprimnosť hľadania povolania a taktiež vernosť. A ako pomôcť aj tým mladým, ktorí hľadajú svoje povolanie. Vnímam, že nastáva doba strachu rozhodnúť sa, kráčať a vytrvať. Máme určitú štruktúru, čo musíme spĺňať, rôzne kritéria a potom sa vzdialime od lásky, ktorú nám ponúka Boh, k čomu nás pozýva. Nebáť sa zotrvať aj keď prídu ťažkosti je odvaha. Odvaha, lebo tu sa mení moje srdce na Jeho vôľu. Toto je pre mňa výzva.

 

Čo sa ti páči na Taliansku ?

Taliansko je pre mňa splneným snom. Raz, keď som kedysi dávno bola na výlete v Taliansku, som si v Bazilike Panny Márie Pomocnice povedala: „ach, aké by bolo pekné byť na tomto mieste tak dlhšie,“ a bum. Pán Boh dopraje všetko, čo je pre nás správne. A splnil mi sen. Teraz som v Turíne, v Taliansku a spoznávam Taliansko samotné kúsok inak, lebo teraz sme skoro stále v dome pre covid, no nevadí prijímam to.

Mám príkladné sestry v komunite, ktoré nás zasväcujú do talianskej kultúry, mentality, histórie, dávajú mi spoznať praktickú časť Talianska. A samozrejme to, že som v Turíne je pre mňa dar. Každý deň je možnosť zastaviť sa v Bazilike (ak to dovolí situácia s covidom). Toto miesto je proste veľkým plusom a začína sa mi viac páčiť taliansky jazyk. Veľkým plusom v tomto čase je pre mňa aj komunita, ktorá ma učí mnohým veciam. Tieto sestry majú rozdávajúce sa srdcia.

 

V Taliansku je vás viac slovenských sestier, stretávate sa niekedy? Aká je teraz v Taliansku situácia s Covidom?

Je to pravda. Áno, v Taliansku sú aj tri naše slovenské sestry, ale nie sme v jednom meste. Nemôžem napísať, že sa stretávame, lebo situácia s covidom to nedovoľuje. Ale ak sa považuje za „stretnutie“ v tejto dobe správy, telefonovanie, či videohovor tak áno, stretávame sa, občasne. Popravde nie som veľmi na internete, čiže so mnou  je komplikované sa skontaktovať. Niekedy si napíšeme, zavoláme a podelíme sa kto, čo prežíva. A je to pre mňa povzbudenie. A zároveň dar vidieť, či počuť niekoho blízkeho a najmä počuť reč, ktorá mi je blízka.

Tak ako Slovensko, aj my stále bojujeme so situáciou- COVID. Snažím sa viac modliť za túto situáciu, ako ju sledovať, či stále o tom rozprávať. Nechcem do môjho srdca zasievať strach, zúfalstvo a negatívne myšlienky, čo všetko je zlé, čo sa môže zmeniť, ako by mala vláda reagovať. Nie je to jednoduché pre celý svet, ale ja mám veľkú nádej, že toto sa deje preto, aby scitlivelo naše srdce na potrebu tých druhých. Na tých, čo sú sami a nie iba teraz v tejto dobe COVID, ale aj pred touto pandémiou. Momentálne máme oranžovú zónu.