Kde nájsť podnety a ako rozvíjať tvorivosť? čítajte a inšpirujte sa…

Okolo seba máme, okrem nás samých, veľa tvorivých ľudí. O tvorivosti sme sa rozprávali so šiestimi kreatívnymi dušami. Každý z nich odpovedá na jednu otázku. Začítajte sa spolu s nami, možno práve ony budú inšpiráciou k tvorivosti pre Vás.

 

Kedy si v sebe objavila tvorivosť a čo najradšej tvoríš?

Kedy som objavila tvorivosť? Tak to je naozaj ťažká otázka, ale myslím, že to mám v sebe už odmalička. Už na prvom stupni v škole som chodila na rôzne tvorivé krúžky, zbierala veci, ktoré iní považovali za odpad a vymýšľala čo z nich vyrobím. No a tak to postupne s vekom rástlo. Vyskúšala som už kopec vecí. Maľovala som šálky, robila obrázky z papierových špirálok, točila videá, vyrábala školské zošity a organizéry, skúšala som aj papierové pletenie, ale asi najviac ma chytilo háčkovanie. Háčkovala som už všeličo, napríklad rôzne hračky, bábiku Anky Kolesárovej alebo podšálky a batohy. Asi nie je nič konkrétne čo najradšej tvorím. Myslím, že asi všetko, ale najviac to, čo môžem darovať a druhých tým potešiť. Sára Lakatošová, študentka gymnázia, vedie tvorivý krúžok a venuje sa kreatívnym veciam

 

Elen, poznám ťa ako tvorivú sestru, plnú nápadov, kde berieš inšpiráciu na rôzne kreatívne veci?

Inšpirácie čerpám vďaka všetkým tvorivým ľudom z mojej dediny. Napríklad národný umelec Martin Benka  alebo moji starí rodičia, ktorí sa venovali umeleckému kováčstvu, kresleniu  a vyšívaniu. V detstve som zažila od rodičov podporu rozvoja kreatívnych zručností, ďalej cez dostupné knihy pre rozvoj tvorivosti a možnosť rozvoja svojej fantázie cez učiteľku Lybušu Čtverákovú v ZUŠ.

Teraz čerpám zo života od kreatívnych ľudí v mojej blízkosti napríklad spolustretkárky, VIDESáčky, maminy. Pinterest má veľké množstvo nápadov z rôznych materiálov, či rôznych techník. Mám rada recyklovanie v mojom slovníku „retvorenie.“ Boh je krása  a tiež inspirácia pre mňa. Jeho tvorivosť vidno v jeho stvoreniach. Elena Caunerová, saleziánka

 

Janka viem o tebe, že si viedla veľa tvorivých krúžkov, a tiež domáce práce, či variaci krúžok. Kde si brala námety na ne? Z akých materiálov najradšej tvoríš a aké veci?

Námety beriem najčastejšie z pozorovania vecí okolo seba. Všetko ma inšpiruje a spúšťa kolieska v mojej hlave. Ale samozrejme nechýba ani kamarát internet, kde si veľa vecí prispôsobujem. Ja som typ, ktorý sa nešpecializuje, mám rada zmeny, preto tvorím rôzne veci a z rôznych materiálov, rada skúšam a experimentujem (ak mám čas a priestor) a ak si mám vybrať, tak najradšej vyrábam z odpadového materiálu a prírodnín veci, ktoré sú užitočné, nielen „pracholapky.“ Okrem iného si rada vyrábam kostýmy, ak je príležitosť.  Jana Haluščáková, saleziánka, pracuje s mladými, rodinami a s materským centrom v saleziánskom stredisku na Troch hôrkach v Košiciach

 

Maroš, bola som svedkom minimálne jedného divadla v tvojej réžií, vždy som obdivovala tvoju vorivosť. Čím je pre Teba tvorba a samotná realizácia divadiel?

Úžasným zážitkom a darom. Divadlo pre mňa ako saleziána je predovšetkým apoštolátom, prostriedkom výchovy pre hercov, ale i divákov, možnosťou odovzdávať posolstvo a rásť. Mladí sa pri divadle učia spolupráci, vytvárajú partiu, túžia ponúknuť pre iných čosi hodnotné. Niekedy stretávam dospelákov, ktorí radi spomínajú na časy detstva, keď sme hrali naše „divadielka,“ rozprávajú o tom, čo im to dalo pre život. Divadlo má katarzný, očisťujúci účinok. Tým, že nás vťahuje do obrazov, príbehov, konfliktov postáv, tým, že spolu s nimi prežívame ich zápasy, hľadania, blúdenia, stávame sa hlbšími, empatickejšími, rýdzejšími.

Divadlo je obraz, príbeh, emócia, svetlo, hudba, vánok, poézia, vnútorné svety, ktoré sa zhmotňujú na javisku. Ponúka silné obrazy, ktoré oslovujú archetypy v nás. Divadelné dielo sa ďalej, nakoľko nesie v sebe vnútornú silu, rozvíja a žije aj mimo divadelnej sály, mimo času v ktorom bola zahrané. Žije a rastie v srdci človeka vždy, keď sa mu vo vnútri objaví nejaký obraz, pripláva myšlienka, pocit, spomienka na dané predstavenie. Divadlo presahuje čas i priestor, zároveň prepája rôzne časy a priestory. Môže sa stať malým dotykom „večnosti.“ Divadlo spája vnútorné svety najrôznejších ľudí, spája nás naprieč stáročiami, odstraňuje vzdialenosti. Maroš Husár, salezián kňaz, scenárista a režisér saleziánskych mládežníckych divadiel, autor niektorých brožúrok Viera do Vrecka

 

Juraj, si autorom kníh Naivná pedagogika, malej knižky VEĽKEJ POMOCI a spoluautorom hry Odvážni objavitelia, spolupracoval si vo viacerých projektoch, či občianskych združeniach, ako napríklad Cakumprásk teraz konkrétne Za Pokladmi Slovenska. Vnímam ťa ako tvorivého človeka, sršiaceho novými nápadmi, odhodlaného reagovať na aktuálne výzvy. Odkiaľ máš všetky tie podnety? Máš nejaký tip, ako rozvíjať tvorivosť?

Denne si píšem denník, kde rozvíjam svoje myšlienky a komunikujem s Bohom. Pýtam sa ho často, ktorým smerom ísť, následne všetko rozprávam ľuďom okolo seba, ktorí mi občas povedia: “už asi dosť Juri.” Mnohí sa však nechajú nahovoriť a tak hľadáme možnosť ako spolupracovať. Nebolo tomu však vždy takto. Veľa som kedysi čítal (teraz už menej, lebo nestíham toľko), počúval som podcasty, rozprával sa s inšpiratívnymi ľuďmi, sledoval ich ako trávia svoje dni. Následne nad tým, čo povedali premýšľal a objavil svoje poslanie rozmnožovať talenty.

Čiže za mňa rozvíjať tvorivosť sa dá cez denník, čítanie, sledovanie inšpiratívnych ľudí, hľadanie svojho poslania, nájdenie si mentora, kouča, vyhodnocovanie každého dňa. Veľa spravilo aj tvorenie vlastných pesničiek. Najmä však treba mať odvahu ísť do toho, aj keď mnoho ľudí okolo mi neverí. Treba však začať malým krokom a postupne prichádzajú myšlienky v každej chvíle ticha či pri sprchovaní. Držím palce každému a prajem šťastnú tvorivosť. Juraj Šimkovič, obyčajný típek, ktorý sa snaží rozmnožiť talenty, ktoré dostal darom, jednoducho byť stále lepší

 

Miro máš na konte pár hudobných albumov. Teraz tvoríš pre deti a rodiny. Ako vznikajú tvoje texty, čo ti pomáha tvoriť?

Po inšpiráciu nemusím chodiť ďaleko, lebo je ňou najmä rodina. Posledné dva albumy Hroch (2016) a Čáry máry múú (2020) sú toho dôkazom. Reagujem na to, čím žijem. Napríklad, keď som chodieval s mladším synom Adamkom na logopédiu, rovno som mu vymyslel pesničku Loptoš Laco, v ktorej je 206 L a ani jedno R, pretože R ešte nebolo na rade. Manželke som napísal  kuchynský love song s hororovými prvkami Mám ťa riad. Neodvážil som sa zabudnúť ani na svokru (Vo vani je Noe) alebo sa pesničkou poďakovať rodičom Zaľúbil sa rohlík do strúhanky. Práca s deťmi s poruchami správania ma viedla k tomu, že som napísal pesničku ADHD.

Celé je to predovšetkým o vzťahoch. Preto sa snažím robiť albumy tak, aby boli spoločným zážitkom pre deti aj dospelých. Rovnako ako šarkan, ktorý nedokáže lietať bez šnúry, ktorá ho spája so zemou, aj ja pri svojej tvorivej „uletenosti“ potrebujem podržať, povzbudiť, niekedy uzemniť a pomoc doťahovať veci. Túto oporu nachádzam  predovšetkým v manželke Majke a u zopár dobrých kamošov.

Keď už používam príklad so šarkanom, jeho aj mňa drží niečo, čo nevidíme. Preň je to vzduch, pre mňa je to Boh. Dar a povolanie tvoriť som dostal od Neho. Tvorenie je pre mňa dobrodružstvom, ktoré mi pomáha na ceste k Nemu, k druhým aj k sebe. Miro Jilo, pesničkár a folkáč pre deti aj dospelých