Z takéhoto, vlastne jedine skutočného, ba večného hrobu nás mohla vyviesť iba láska

Liturgické čítania na Veľkonočnú nedeľu nájdete na tomto odkaze.

 

V centre veľkonočnej liturgie slova je hrob – úryvok Jánovho evanjelia ho spomína až sedemkrát.  Ako to, že do neho možno vojsť, veď do čerstvého hrobu sa predsa nechodí?! Jánom použitý pasív: kameň je od hrobu odvalený,  naznačuje, že za jeho otvorením bola Božia ruka.

 

My, ľudia, sme to už na začiatku, ešte v raji, prehrali. Pochovali sme Boží obraz a svoju nádhernú podobnosť na Boha sme znetvorili. To, čo bolo dokonalé – našu nevinnú podobu – sme vymenili a opätovne vymieňame za papierové masky egoizmu. Namáhavo si budujeme a udržiavame svoj vysnívaný, iluzórny obraz seba (psychológovia by ho nazvali falošným ja), potom ho bránime pred sebou i všetkými, ktorí by ho potenciálne mohli ohroziť. A keď prídeme na to, že to nie je ono, po čase ho nahnevano hádžeme do koša a hľadáme si nový. Tak to ide dokola. Niekoľko tisíc rokov sa ľudstvo modloslužbou či aspoň bezmocným vyvyšovaním seba zakopáva do hrobu egoizmu.

 

Láska vyvádza z hrobu

Z takéhoto, vlastne jedine skutočného, ba večného hrobu nás mohla vyviesť iba láska. V plnosti času nám Otec poslal svojho Syna, aby nám zaslúžil a evanjeliom ukázal cestu, ako z tohto masového hrobu ľudstva vyjsť na slobodu. S nami, zločincami, sa dal zavaliť do nášho hrobu (porov. Iz 53,9), aby nám otvoril priechod milosti z uzavretosti do seba, z jamy hriechu. Ten, ktorý nemal podobu ani krásu (Iz 53,2n) prehral na celej čiare, aby sme vyhrali späť svoju prvotnú nádheru – podobu na Boha, svoju pravú tvár.

 

Ako inak znejú z úst Vzkrieseného slová proroka: I budete vedieť, že ja som Pán, keď vám pootváram hroby a povyvádzam vás z hrobov, ľud môj. Vložím do vás svojho ducha a ožijete… (Ez 37,13-14). Ježiš už zostúpil aj do môjho hrobu a otvoril ho zvnútra. Nielen to. Ukázal mi, že sa z neho vychádza opačným smerom. Tak, že svoj život stratím, aby sa moje srdce premenilo z hrobu na nebo.

 

sestra Dáša