Sen o Obroch, alebo ako sa začali prvé saleziánske misie

Pre saleziánsku rodinu alebo tradíciu bolo vždy veľmi silné misijné cítenie.  Don Bosco sa myšlienkou misií zaoberal celkom dlhú dobu. V roku 1848 povedal: „Keby som mal kňazov a klerikov, rozkázal by som im, aby hlásali evanjelium v Patagónii a v Ohnivej zemi, keďže tento kraj so svojimi úplne opustenými obyvateľmi najviac potrebuje misionárov.“

Na začiatku bol sen a videnie

O šesť rokov mal don Bosco prvé videnie o misiách. Don Bosco okrem snov vnímal Božie vedenie aj prostredníctvom videní. Stalo sa to teda v roku 1854, keď don Bosco prišiel k umierajúcemu Giovanni Caglierovi, ktorý sa neskôr stáva saleziánom. Vyzeralo to, že don Cagliero zomiera, bol to ešte len chlapec a don Bosco videl holubicu zostupujúcu nad hlavu chorého. V pozadí bolo vidieť neznáme postavy divochov, ako don Bosco spomína, dvaja z nich obrovitej postavy, ozbrojení, jeden čierny ako eben, druhý červený ako meď. Naklonili sa, takmer úzkostlivo nad chorým a pozorovali, či sú ešte stopy nádeje na jeho uzdravenie. Pre don Bosca to boli jasné signály. Holubica znamenala dary Ducha Svätého, určené pre biskupa a divosi zase znamenali budúce ovečky don Cagliera. A skutočne, don Cagliero sa stal biskupom, o tridsať rokov neskôr. Takto akoby sa naplnilo to don Boscovo videnie, ktoré mal.

Veľmi dôležitý impulz, ktorý don Bosco dostal, že je naozaj čas, aby aj saleziáni, alebo saleziánska rodina odišli na misie, bol Prvý vatikánsky koncil. Vtedy do Ríma prišlo množstvo biskupov aj z Južnej Ameriky, Afriky, Ázie a snažili sa získať a nadchnúť ľudí pre misijné povolanie. Aby aj do týchto území prišli kňazi, rehoľníci, laici a aby spoločne budovali Božie kráľovstvo. Niektorí prišli aj za don Boscom, ale on ešte v tom čase nebol úplne rozhodnutý pre misie.

Kľúčový sen

O rok neskôr sa don Boscovi prisnil ďalší sen. Znovu ho vrátil k výzve, ktorú mal v 54. roku pri don Caglierovi. Tento sen začal  v don Boscovi ozaj pracovať.

 

„Zdalo sa mi, že som v divokom, úplne neznámom kraji. Bola to nesmierne pustá rovina. Nebolo na nej ani kopca., až ďaleko, ďaleko na obzore sa črtalo drsné pohorie. Krajinou prechádzali skupiny ľudí, boli skoro nahí, neobyčajnej postavy a vzhľadom naháňali strach. Mali rozstrapatené, dlhé, tmavé vlasy. Oblečení boli do zvieracích koží, ktoré im viseli ako široké plášte z ramien. Ozbrojení boli dlhými oštepmi a prakmi. Bol to divný pohľad. Jedni pobehovali a lovili zver, druhí niesli na oštepoch kusy mäsa, iní bojovali medzi sebou a iní zase európski oblečení s vojakmi. Všade bolo plno mŕtvych. Bol to strašný pohľad.

 

Potom som spozoroval, ako sa kdesi vzadu na rovine vynorilo mnoho ľudí. Podľa oblečenia a vystupovania som v nich spoznal misionárov rozličných rádov a reholí. Prichádzali k týmto divochom ohlasovať Ježiša Krista. Nikoho som nepoznal. Keď sa priblížili, barbari sa na nich zúrivo vrhli, pozabíjali ich.

 

Sen pokračuje

Keď som videl tieto strašné scény, rozmýšľal som, ako by sa dali obrátiť takíto suroví ľudia. V tom som v diaľke zbadal ďalších misionárov. Približovali sa k divochom s veselou tvárou a pred nimi si vykračovala hŕba detvákov. Zmocnil sa ma strach a hovoril som si, že idú v ústrety istej smrti. Priblížil som sa k nim. Boli to kňazi a klerici, všimol som si ich zblízka a spoznal som v nich svojich saleziánov. Prví mi boli známi, ale ďalších, čo šli za nimi, som už nepoznal. Áno, boli to saleziáni. ‚Kam sa to odvažujete?‘ povedal som si sám pre seba.

 

Chcel som ich zastaviť a znemožniť im pokračovať v ceste. Bol som si istý, že ich stihne rovnaký osud, ako prvých misionárov. No nemohol som uveriť svojim očiam. Len čo ich domorodci zbadali, rozjasali sa a šli im v ústrety. Sklonili zbrane, svoju divokosť a nových misionárov prijali so všetkou poctou.

 

Udivený som si povedal: Som zvedavý, ako sa to všetko skončí. Videl som, ako sa naši misionári medzi nich zamiešali, ako sa s nimi púšťali do reči. Všetci ochotne počúvali, čo ich učili, všetko prijímali, chápali, a menili svoj život podľa ich rád a napomenutí. Pozoroval som ďalej. Misionári sa s divochmi modlili ruženec, potom si kľakli, divosi ich obstúpili, odložili zbrane a kľakli si aj oni. Jeden salezián zaintonoval pieseň Oslavujme Máriu. Dav sa pridal a spieval s takým nadšením a tak hlasno, že som sa naľakal a prebudil.“

 

Hľadanie prvého misijného územia

Podnety na misie boli naozaj silné a don Bosco nasledujúcich štyri až päť rokov strávil hľadaním toho územia, ktoré videl vo sne. Uvažoval nad Etiópiou, Čínou, Austráliou, Indiou, ale ako keby ani jedna z týchto krajín sa nestala prvou krajinou misijného pôsobenia saleziánov. Až v roku 1874 sa jeden argentínsky konzul pôsobiaci v Savone zmienil o saleziánoch arcibiskupovi Buenos Aires. Ten chcel, aby saleziáni prišli do Argentíny a don Bosco súhlasil. Túžil, aby evanjelium prišlo aj na toto územie. Do územia vtedy neveriacich Patagóncov, ktoré videl aj v svojom sne.

 

Záujem pôsobiť v misiách bol v tom čase obrovský, nielen medzi saleziánmi, ale aj medzi laikmi. Ísť na misie do Argentíny a teda do Patagónie, zvanej aj Krajina obrov, malo taký nádych dobrodružstva a vyvolávalo aj veľkú zvedavosť. Don Bosco si uvedomoval, že aj mnohí migranti z Talianska, ktorí emigrovali do Argentíny, tam majú rodiny a že by sa to mohlo jedno s druhým spojiť.

 

Za don Boscovho života sa uskutočnilo jedenásť misionárskych výprav. Prvá sa uskutočnila v roku 1875. Vybratí boli šiesti kňazi saleziáni, štyria saleziáni koadjúturi a vedúcim výpravy bol Giovanni Cagliero. Táto  do Argentíny v Južnej Amerike nebola jednoduchá. Nebolo to také ako dnes, že nasadnete do lietadla možno v nejakom Paríži alebo prestúpite a pôjdete z Ríma alebo z Viedne. Členovia výpravy sa rozlúčili s don Boscom 11. novembra, odišli do Janova. Tu sa nalodili do Buenos Aires, kde priplávali až viac ako o mesiac, 14. decembra 1875. Na ďalší rok, v 76. bola ďalšia misionárska výprava.

 

Do misionárskej výpravy sa zapájajú aj sestry

O dva roky na to, v roku 1877 sa do prvej výpravy pripojili aj sestry saleziánky. Už v ich spoluzakladateľke Márii Dominike Mazzarellovej horel misionársky duch. Dom Caglierovi, ktorý už na misiách bol píše:  „A teraz počúvajte, don Cagliero, čo vám chcem povedať: držte mi miesto v Amerike! Ale ozaj, rozumiete? Je síce pravda, že nie som súca na nič, ale polentu ešte dokážem pripraviť a potom môžem dohliadať pri praní, aby sa neminulo veľa mydla. Ak chcete, naučím sa aj veriť. Skrátka, urobím všetko možné, aby ste boli spokojní a aby som tam mohla ísť!“

 

Mária Dominika Mazzarelová sa nakoniec na misie nedostala, ale dostali sa tam iné sestry. Dostali sa tam až v roku 1877, čiže pripojili sa k tretej misionárskej výprave saleziánov. Na jeseň 8. septembra, na sviatok Panny Márie, druhú sobotu v mesiaci, don Bosco oznámil sestrám, že odídu na misie do Ameriky. Týmto cieľom nemala byť Argentína, ale Uruguaj. Sestry sa nesmierne potešili, každá chcela ísť za oceán, do misií. O tri týždne na to zverejnili mená šiestich sestier, ktoré mali ísť do Ameriky.

 

Ako odchádzala výprava na misie

Saleziáni aj sestry pokľakli okolo don Bosca a don Bosco zdvihol svoju ruku, aby ich požehnal. Oči don Bosca boli plné sĺz a poponáhľal sa k schodíkom, aby si nebadane utrel oči rukami. Zadržiaval plač a ruka sa mu triasla. Bol veľmi dojatý. Takisto aj dojatá skupina sa naposledy pozdravila z mostíka. Don Bosco uprel svoj pohľad na túto loď, ktorá sa už pohýnala. Aj Mária Dominika Mazzarelová zadržiavala slzy od dojatia, bola to taká silná chvíľa, keďže si uvedomovali, že sa možno už nikdy v živote neuvidia.

 

Don Cagliero chcel povedať nejaký vtip, aby rozveselil ostatných v tejto hlbokej chvíľke. Hoci bol vtipný človek ani on nevládal, lebo jeho dojatie bolo veľmi silné. Loď, ktorou sa plavili cez Atlantický oceán, zakotvila v Uruguaji, Montevideu 12. decembra, približne o mesiac. Sestry hneď nemohli odísť na svoje miesto, ale prišiel príkaz, že musia deväť dní stráviť v karanténe, pretože na tom mieste, kde pristavili, zúrila žltá horúčka. „Karanténa je veľmi, veľmi nudná. Ale nakoniec aj ona bola v Božom pláne a my sme to využili na svoj duchovný osoh,“ píšu o tomto čase neskôr sestry.

 

Bolo to veľmi silné, čo zažívali prvé sestry a prví bratia na misiách, na nových, nepoznaných miestach.

 

Zdroj: podcastyfma