Radosť z Božích prisľúbení- komentár na sviatok svätej rodiny
Keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni ich očisťovania, priniesli ho do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi, ako je napísané v Pánovom zákone: „Všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, bude zasvätené Pánovi,“ a aby obetovali, ako káže Pánov zákon, pár hrdličiek alebo dva holúbky. V Jeruzaleme žil vtedy muž menom Simeon, človek spravodlivý a nábožný, ktorý očakával potechu Izraela, a Duch Svätý bol na ňom. Jemu Duch Svätý vyjavil, že neumrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša. Z vnuknutia Ducha prišiel do chrámu. A keď rodičia prinášali dieťa Ježiša, aby splnili, čo o ňom predpisoval zákon, vzal ho aj on do svojho náručia a velebil Boha slovami: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu.“ Jeho otec a matka divili sa tomu, čo sa o ňom hovorilo. Simeon ich požehnal a Márii, jeho matke, povedal: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, – a tvoju vlastnú dušu prenikne meč -, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc.“ Žila vtedy aj prorokyňa Anna, Fanuelova dcéra, z Aserovho kmeňa. Bola už vo vysokom veku. Od svojho panenstva žila so svojím mužom sedem rokov, potom ako vdova do osemdesiateho štvrtého roku. Z chrámu neodchádzala, vo dne v noci slúžila Bohu pôstom a modlitbami. Práve v tú chvíľu prišla aj ona, velebila Boha a hovorila o ňom všetkým, čo očakávali vykúpenie Jeruzalema. A keď vykonali všetko podľa Pánovho zákona, vrátili sa do Galiley, do svojho mesta Nazareta. Chlapec rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom. Lk 2,22-40
Čítania z dnešného sviatku sú spojené nielen východom z rodného kraja, ale predovšetkým radosťou z nového potomstva – od Abraháma až po Jozefa s Máriou. Červenou niťou ich života je viera. Počnúc Sárou, ktorej Pánov anjel prvej povedal, že Bohu nič nie je nemožné (Gn 18,14). Uveril mu totiž nielen Abrahám, ale aj ona. A ich radosť bola dvojnásobná, lebo Bohom požehnaný potomok prišiel nielen po celoživotnej neplodnosti, ale aj keď už obdobie plodnosti mala za sebou.
Rovnaká radosť presvitá aj pri novej Sáre – Alžbete, ktorá bola takisto dvojnásobne neplodná – telom i vekom. Podobná radosť však srší aj z Márie, ktorá – podľa zvyklostí tej doby – sa na obdobie svojej plodnosti iba pripravovala. Ona, ktorá muža nepozná, uverí anjelovi, že bude plodná aj bez telesného potvrdenia.
Všetci stáli tvárou v tvár ľudským nemožnostiam. Všetky tri ženy spolu s Abrahámom i Jozefom či Zachariášom nám potvrdzujú, že najväčšia, pravá a trvalá radosť sa rodí až z viery – z naplnenia Božích prisľúbení. Aj keď ich možno ešte celkom nevidia, alebo keď majú len podobu bezmocného dieťaťa. Toto Božie prisľúbenie však neostane iba pri nežnom pohľade na batoľa. Zavŕši sa nielen krvavou obetou – v prípade Božieho syna na tom istom mieste, na ktorom Abrahám obetoval toho svojho – ale i vierou vo vzkriesenie obetovaného dieťaťa.
Cirkev nám na pozadí týchto svätých rodín predkladá uvažovanie o tých našich. Najmä dnes rodinu ohrozuje celý rad vážnych problémov: regulácia pôrodnosti, rozpadnuté manželstvá, zabíjanie nenarodených, ekonomické problémy, prílišné miešanie sa štátu do výchovy detí a pod. Tvárou v tvár tejto situácii musíme svojím postojom znovu a znovu potvrdiť, že základom rodinného života je vzťah medzi manželmi, ktorý má pre kresťanov sviatostný charakter. A aj keď nie svojim priamym svedectvom, tak všestrannou podporou a pomocou.
sestra Dáša
