3advB_20

Pre dnešného kresťana platí zmýšľanie Jána Krstiteľa

Bol človek, ktorého poslal Boh, volal sa Ján. Prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle, aby skrze neho všetci uverili. On sám nebol svetlo, prišiel iba vydať svedectvo o svetle. A toto je Jánovo svedectvo: Keď Židia z Jeruzalema poslali k nemu kňazov a levitov, aby sa ho pýtali: „Kto si ty?“, on vyznal a nič nezaprel. Vyznal: „Ja nie som Mesiáš.“  „Čo teda,“ pýtali sa ho, „si Eliáš?“ Povedal: „Nie som.“ „Si prorok?“ Odpovedal: „Nie.“ Vraveli mu teda: „Kto si? Aby sme mohli dať odpoveď tým, čo nás poslali. Čo hovoríš o sebe?“ Povedal: „Ja som hlas volajúceho na púšti: „Vyrovnajte cestu Pánovi,“ ako povedal prorok Izaiáš.“ Tí vyslaní boli spomedzi farizejov. A pýtali sa ho: „Prečo teda krstíš, keď nie si Mesiáš ani Eliáš ani prorok?“  Ján im odpovedal: „Ja krstím vodou. Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte. On prichádza po mne a ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi.“ To sa stalo v Betánii za Jordánom, kde Ján krstil. Jn 1,6-8.19-28

 

Jadro dnešného evanjeliového úryvku je tesne späté so slovami o Jánovi Krstiteľovi v prológu. Vstup Boha do viditeľného sveta skrze Ježiša je najväčším dejinným predelom všetkých čias. A ten musel mať aj svojho veľkého svedka v Jánovi Krstiteľovi. Svedectvo o Ježišovi vydával v druhej Betánii, až za riekou Jordán, teda nie v tej neďaleko Jeruzalema, kde bývali Mária a Marta s Lazárom. Na rozdiel od synoptikov Židia v Jánom evanjeliu, spomínaní aj v našom úryvku, neoznačujú Boží ľud Izraela, ale nositeľov moci. Tí akoby už pri ohlasovaní Jána Krstiteľa otvárali proces proti Ježišovi.

 

V tomto evanjeliu nie je Krstiteľ iba kazateľom alebo askétom, ani len predchodcom, ale dokonalým príkladom svedka. Trikrát čestne hovorí to, čím nie je. Najmä v súvislosti s nadchádzajúcim sebazjavením Ježiša a ním opakovanou formulou Ja som. Lebo okrem svedectva je červenou niťou Jánovho evanjelia božská identita Ježiša. V doslovnom preklade odpoveď Jána Krstiteľa na otázky  vyslancov od Židov o ňom znie: „Ja, hlas…“, bez som. Vskutku, nikto by nemal s dôrazom hovoriť ja som, lebo plná existencia patrí len Bohu. Svoju identitu Ján Krstiteľ dopĺňa obrazom rozväzovania remienkov na sandáloch, čo bolo v hierarchii služobníkov a otrokov úlohou tých posledných. A svojím krstením len pripravuje ten Ježišov, ktorý bude krstiť Duchom Svätým.

 

Krstiteľ sa na púšti stotožňuje s hlasom Izaiášovej Knihy útechy, ktorá bola napísaná z príležitosti nového exodu z Babylonského zajatia. Touto odvolávkou Krstiteľ vyjadruje ohlasovanie ešte novšieho, ba stále nového a najplnšieho exodu celého ľudstva skrze Ježiša Krista. A to je tá najväčšia radosť!

 

Krstiteľov príklad mal byť odkazom pre spoločenstvo kresťanov, aby sa vyznačovali podobným postojom ako on a svojím osobným svedectvom ukazovali na Ježiša.  Zároveň si zachovali schopnosť umenšovať sa. Aj pre dnešného kresťana platí zmýšľanie Jána Krstiteľa, ktorý bol najmenší a preto tak potrebný. Kto sa robí veľkým, je pre Božie kráľovstvo neužitočný a naopak, najpotrebnejší, ba nevyhnutní preň sú tí najmenší /porov. Lk 7,28; 9,48/. Vtedy ten istý Izaiášov duch z prvého čítania, ktorý zostúpil aj na Ježiša, zostupuje – ak ho neuhášame –  i na nás. Veď okrem neho kto by obväzoval naše puknuté srdcia!?A to je ďalší dôvod na pravú radosť.

 

sestra Dáša

Foto: Jordán dnes, zbližša, putovanie k Jordánu