Čo ja od detí chcem, keď oni sú samovierorasty

Určite ste sa už ocitli v situácií, keď ste boli v úlohe učiteľa, ktorý má niečo nové naučiť tých, ktorých má pred sebou. Či už sú to deti v rodine alebo študenti a žiaci v škole. No nakoniec vy odchádzate zo stretnutia ako ten „obdarovaný“.
 
Niečo podobné sa prihodilo aj mne. Vstúpila som do triedy a pred sebou som mala 20 mladých tvári v očakávaní. Keďže bol pondelok a paradoxne po víkende sú žiaci najviac unavení, akosi sa nám nedarilo „rozbehnúť sa“. Položila som žiakom 8. ročníka otázku, kto si pamätá nedeľné evanjelium. Zdvihli sa asi tri ruky. Dobre, kto z vás bol v nedeľu na svätej omši alebo pozeral omšu v televízií? Bolo to ešte v období, keď bola možná účasť aspoň päťdesiat ľudí. Prihlásilo sa asi päť žiakov. Keď som sa ostatných pýtala, či vôbec nechodia do kostola alebo len teraz v tomto pandemickom období, odpovedali mi, že oni nechodia vôbec. Na moju otázku „Prečo?“- odpovedali, že ani ich rodičia nechodia do kostola. Vtedy som si uvedomila, čo ja od nich chcem, keď oni sú také „samovierorasty“.
 
Na nasledujúcej hodine som si pripravila tému o existencii Boha, viere a vede. Bola som prekvapená a zároveň povzbudená s akým záujmom a zanietením sa viacerí vyjadrovali k téme a zapájali sa do diskusie. Po dlhej dobe sa „prebudili“ aj takí žiaci, ktorí sa javili na hodinách ako po celonočnej šichte. Bola to skutočne zaujímavá a akčná hodina.
 
Tí mladí ma naučili, že nepraktizovanie viery nevychádza z ich nezáujmu o Boha, ale z ich absencie poznania a výchovy v rodine. Že ich túžba po pravde a láske je úprimná a otvorená pre nové hľadanie a spoznávanie.
 
V ten deň som išla domov zamyslená, no s výzvou viac sa modliť za dar viery pre deti a mladých a zároveň viac hovoriť o kráse Boha a bohatstve našej viery.
 
Aďa Badíková