Nedajte si zobrať vašu túžbu po pravde a úprimnom priateľstve

V komunitách často spoločne oslavujeme rôzne príležitosti, bežné i výnimočné. Pred niekoľkými týždňami sme v našej komunite mali veľký dôvod na oslavu a vďačnosť, naša sestra Majka Bartová, druhá najstaršia sestra na Slovensku, oslavovala 40. výročie prvých sľubov. Pri tejto príležitosti sme sa rozhodli urobiť s ňou rozhovor.

 

Majka, počas totality, kedy si vyrastala a spoznávala svoje povolanie, neboli také možnosti ako dnes. Nedali sa informácie jednoducho vyhľadať na internete, bolo menej literatúry, zasvätení žili v tajnosti. Ako si teda našiel don Bosco teba a ako si spoznala sestry?

Keď som mala 15 rokov, priniesol môj otec domov náhodou knihu o don Boscovi. Ja som ju veľmi rýchlo prečítala a od vtedy ma začal don Bosco a jeho poslanie fascinovať. V tom čase sa v mojom srdci začala objavovať túžba darovať svoj život. Neskôr, keď som už pracovala, som sa cez žiakov saleziána Ivana Grófa, dozvedela o saleziánoch. Vyhľadala som otca Ivana a začala som k nemu chodiť na duchovné sprevádzanie a keď som mala 31 rokov, zoznámil ma so sr. Máriou Černou, ktorá bola v tom čase gazdinou na fare v Dubnici. Vďaka týmto stretnutiam sa začala napĺňať moja túžba odovzdať svoj život Bohu. Také osobné rozhodnutie som urobila raz kráčajúc Bratislavou pri modlitbe ruženca. Vtedy som ešte netušila, čo bude a ako si ma bude Pán viesť.

 

Začiatkom tohto mesiaca si oslavovala veľké jubileum, 40 rokov od svojich prvých rehoľných sľubov. Ako si spomínaš na tento deň?

Mala som vtedy 34 rokov, bolo to 5.10. 1980 v Dubnici nad Váhom na fare v jednej miestnosti, kde bol len kňaz, predstavené, kňazov šofér a 6 sestier, ktoré sme skladali prvé sľuby. Bola som zvedavá, nevedela som čo ma čaká a ako to bude celé prebiehať. Nikdy som dovtedy nič také nezažila. Bola som veľmi dojatá i šťastná zo seba a z mojich sestier. Doteraz si pamätám myšlienky z kázne o viniči. Musím povedať, že na večné sľuby si pamätám viac, prežívala som ich intenzívnejšie. Mala som istotu, že dávam svoj život Pánovi, že som Jeho.

 

Ako by si jedným výrazom popísala týchto 40 rokov?

Správna životná cesta

 

Máš nejaký citát, ktorý ťa počas týchto rokov vedie, oslovuje?

Sú dva, ktoré sú mi blízke: „Pane, daj mi duše, ostatné s vezmi.“ a „Radosť rozdávaním rastie.“

 

Čo pre teba znamenajú tieto roky? Čomu ťa naučili?

Naučili ma a dali mi veľmi veľa, za čo som veľmi vďačná. V starších sestrách, s ktorými som žila, som mala príklad obetavosti a horlivosti vo vzťahu s Ježišom. Počas týchto rokov som sa učila mať rada Inštitút. Naučila som sa žiť s ľuďmi rôznych pováh. Učili ma byť tvorivou pri hľadaní ciest ako byť s mladými a ako ohlasovať Ježiša. Zažila som naozaj mnoho pekných a radostných momentov s mladými. A veľmi dôležitá vec, ktorej ma učili, je vzájomná dôvera medzi sestrami.

 

Spomínaš mnohé zážitky s mladými, máš nejaký, ktorý ti zostal v pamäti aj z čias totality? Ako si prežívala toto obdobie?

V tom čase bol apoštolát pre nás veľkým dobrodružstvom, pri každej akcii som si uvedomovala, že som jednou nohou v base. Dokonca som bola aj 2 krát vypočúvaná a raz nám robili domovú prehliadku, pri ktorej mi zobrali všetku náboženskú literatúru, ktorú mi po 6 týždňoch vrátili. Bolo to pre mňa pozvanie sa veľa za tých ľudí modliť a odpustiť im. Čo sa týka zážitku, mám jeden, ktorý mám živo pred očami. Boli sme asi s 13 dievčatami na chate na duchovných cvičeniach. Avšak zistili sme, že nás za plotom odpočúvajú. Mal prísť kňaz, tak sme vyslali jedno dievča, aby ho varovala. Keďže dievčatá mali veľkú túžbu duchovné cvičenia dokončiť, presunuli sme sa na zvyšné dni do bytu, kde sme mali aj sv. omšu, dievčatá mohli ísť na spoveď. Veľmi ma fascinovala túžba a odvaha tých dievčat.

 

Z tvojho rozprávania si pamätám jeden veľmi podobný zážitok, ktorý bol však už po prevrate. Čo sa udialo vtedy?

Taktiež som bola s dievčatami na chate na duchovných cvičeniach, keď už sme išli spať, bolo na dvore počuť veľký hluk, boli tam mladí opití chlapi. Dievčatá sa veľmi báli a tak prišli ku mne a spoločne sme sa modlili ruženec. Keďže tí chlapi neodchádzali a dokonca aj rozbili nejaké okno, musela som nabrať odvahu a cez otvorené okno som 5 krát poplašákom vystrelila. Oni odišli a od ďalšieho dňa s nami až do konca zostal salezián.

 

Vyštudovala si učiteľstvo matematiky a hudobnej výchovy, 9 rokov si učila tieto predmety a potom 14 rokov náboženstvo. Máš nejaký vtipný zážitok, ktorý ti vyviedli tvoji žiaci?

Raz keď som prišla na jednu hodinu náboženstva jeden žiak ma chcel napodobniť a tak si vyrobil z papiera okuliare a gitaru, na ktorej „hral“ a tak zabával celú triedu. Viac si ich nepamätám, ale viem, že ich bolo veľa.

 

Počas týchto rokov si pôsobila v Bratislave, Trnave, Humennom a Dubnici nad Váhom, prešlo veľa rokov, doba i mladí sa zmenili. V čom vnímaš rozdiel medzi dnešnými mladými a mladými tvojej doby?

Začnem tým, čo vnímam rovnaké. Majú rovnakú túžbu, túžbu po pravde. Mladí voľakedy mali väčšiu túžbu po náboženských pravdách, spoločenstve. Boli veľmi skromní. Keďže bolo v minulosti menej ponúk, mladí si viac vážili spoločenstvo, do ktorého patrili, boli veľmi tvoriví v hľadaní ciest, ako sa stretnúť, byť spolu. Veľa sa za seba modlili. Veľký rozdiel vnímam aj v otázke povolania. Mladí voľakedy už oveľa skôr začínali hľadať svoje povolanie a boli ochotní preňho naozaj prinášať mnoho obiet.

 

Čo by si odkázala mladým?

„Ste krásni. Nedajte si zobrať vašu túžbu po pravde a úprimnom priateľstve. Keď spoznáte svoje povolanie, či už do manželstva alebo do zasväteného života, nestrácajte odvahu sa rozhodnúť. A nezabudnite rozdávať nadšenie z Krista ľuďom okolo vás, rodine, kamarátom, spolužiakom.“

 

Zuzka Šimková

 

Inštitút dcér Márie Pomocnice
Kremnická 17, 851 01 Bratislava
Slovensko, Európa
00421 263 814 955
slkfma@nextra.sk
IČO: 00677728
Číslo účtu: SK 80 7500 0000 0040 0786 8759
Inštitút Dcér Márie Pomocnice spracúva osobné údaje podľa zásad v súlade s platnou právnou úpravou. Princípy ochrany osobných údajov, podľa ktorých postupuje, ako aj kontakt na zodpovednú osobu sa nachádza na www.gdpr.kbs.sk