Máme pozvanie na kráľovskú hostinu

A Ježiš im znova hovoril v podobenstvách: Nebeské kráľovstvo sa podobá kráľovi, ktorý vystrojil svadbu svojmu synovi. Poslal svojich sluhov, aby zavolali pozvaných na svadbu. Ale oni nechceli ísť. Znova poslal iných sluhov s odkazom: „Povedzte pozvaným: Hostinu som už pri chystal, voly a kŕmny dobytok sú pozabíjané a všetko je pripravené; poďte na svadbu!“ Ale oni na to nedbali a odišli: jeden na svoje pole, iný za svojím obchodom. Ostatní jeho sluhov pochytali, potupili a zabili. Kráľ sa rozhneval, poslal svoje vojská, vrahov zahubil a ich mesto podpálil. Potom povedal svojim sluhom: „Svadba je pripravená, ale pozvaní jej neboli hodni. Choďte preto na rázcestia a všetkých, čo nájdete, zavolajte na svadbu.“ Sluhovia vyšli na cesty a zhromaždili všetkých, ktorých našli, zlých aj dobrých; a svadobná sieň sa naplnila hosťami. Keď kráľ vošiel pozrieť si hostí, zbadal tam človeka, ktorý nebol oblečený do svadobného odevu. Povedal mu: „Priateľu, ako si sem mohol vojsť bez svadobného odevu?“ On onemel. Tu kráľ povedal sluhom: „Zviažte mu nohy i ruky a vyhoďte, ho von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami. Lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených.“ Mt 22, 1-14
 
Pri tomto obsahovo bohatom Matúšovom podobenstve nám asi najviac udrie do očí hostiteľova prísnosť, s akou dá vyhodiť úbohého hosťa bez svadobných šiat. Jednou z tradičných vysvetlení je, že sa tieto rúcha rozdávali pri vstupe na svadobnú hostinu. Niečo ako u nás voľakedy pripínali vetvičku rozmarínu na oblečenie svadobčanov a tomu kráľovmu hosťovi (ktorý prišiel k účasti na hostine ako slepé kura k zrnu) sa nechcelo vyzdobiť. Podobenstvo tak dodnes evokuje veľkolepú nebeskú hostinu, na ktorú sa prichádza so vstupenkou krstného rúcha. Ježišove príklady však mávajú ešte hlbšie dimenzie.
 
V prvom rade si v mysli musíme oddeliť Lukášovo prevedenie podobného podobenstva (14,15-24), v ktorom po odmietnutí pôvodných pozvaných, píše o zavolaní chudobných, mrzákov či slepých z ulice na večeru. Čo samozrejme tiež hrá s Ježišovým myslením a evanjelistovou senzibilitou voči marginalizovaným. Ale verzií Ježišom prerozprávaných príkladov bolo zaiste veľa.
 
Evanjelista Matúš hovorí o kráľovskej hostine, ktorá má neodmysliteľne politický podtón a tí, čo odmietli na nej účasť vlastne deklarovali neprijatie kráľa ani jeho syna. S následkom zničenia celého mesta vzbúrencov. Čiže na rozdiel od Lukáša, kde na večeru pozýval hostiteľ seberovných, tu najvyššie postavený v krajine volá na slávnosť podriadených. Pri jeho odmietnutí nešlo potom iba o nezdvorilosť, ale otvorenú rebéliu. Samozrejme, obe verzie podobenstva sú celkom legitímne: Boh je nám blízky, ako o tom píše Lukáš, ale zároveň jeho majestát ďaleko prevyšuje našu malosť, ako pripomína Matúš.
 
Keď išli kráľovskí sluhovia zavolať nových hostí, Matúš nespomína chudobných, len konštatuje ich rôznosť a medzi riadkami aj ich vnútornú nepripravenosť na hostinu. Uprostred nich sa našli i takí, ktorí síce formálne prišli, ale tým, že sa nedali do „svadobného“, postavili sa proti kráľovi vo vnútri. Srdcom.
 
Ježiš nám týmto príbehom prerozprával niečo, čo neskôr Augustín vyjadril o príslušnosti do Cirkvi, že nie všetci, ktorí sú vonku, sú mimo nej, a nie všetci, ktorí sú v jej vnútri, sú v nej skutočne. A to je vážna polemika týkajúca sa každého z nás. Učí nás nenavyknúť si na svoju „pozíciu“ v nej a poctivo denne zápasiť o pravosť a ozajstnosť.
 
sestra Dáša