Kam až si niekedy trúfame

Počujte iné podobenstvo: Istý hospodár vysadil vinicu. Obohnal ju plotom, vykopal v nej lis a postavil vežu. Potom ju prenajal vinohradníkom a odcestoval. Keď sa priblížil čas oberačky, poslal k vinohradníkom svojich sluhov, aby prevzali jeho diel úrody. Ale vinohradníci jeho sluhov pochytali; jedného zbili, iného zabili, ďalšieho ukameňovali. Znova poslal iných sluhov, viac ako predtým, ale aj s nimi urobili podobne. Napokon k nim poslal svojho syna, lebo si povedal: „K môjmu synovi budú mať úctu.“ Ale keď vinohradníci zazreli syna, povedali si: „To je dedič. Poďte, zabime ho a jeho dedičstvo bude naše!“ Chytili ho, vyvliekli z vinice a zabili. Keď potom príde pán vinice, čo urobí tým vinohradníkom?“ Odpovedali mu: „Zlých bez milosti zahubí a vinicu prenajme iným vinohradníkom, ktorí mu budú načas odovzdávať úrodu.“ Mt 21, 33 – 41
 
Korene tohto silného podobenstva siahajú k Izaiášovi prorokovi z prvého čítania. On jasne definuje, že vinohradníkom je Boh a ľud jeho milovanou vinicou. V Ježišovom podobenstve však nastupuje aj vyšší level v chápaní vinice – inteligentnej, osobnej, ktorou sú vinohradníci. Jeho príklad vyznieva veľmi vierohodne, lebo v Ježišových časoch vlastnili rozsiahle pozemky Palestíny cudzinci. A celkom obrazne, keďže Herodesovci pri svojich cestách do Ríma, ktoré trvali i niekoľko rokov, prenechávali svoje majetky na rôznych správcov.
 
Napriek týmto údajom môže na nás toto podobenstvo pôsobiť nielen krvavo, ale i absurdne tým, že zlí vinohradníci dôsledky svojho násilia nedomysleli. Zrejme práve touto absurditou vzbudzovalo pozornosť poslucháčov. Dosvedčuje to napokon aj záver rozprávania, ktorý je práve z ich úst. Ježiš nad odpoveďou svojich poslucháčov mlčí, čím jasne dáva najavo Božiu prevahu a milosrdenstvo nielen nad naším nezmysleným konaním, ale i pomstivým zmýšľaním. Aj keď si Boh zaiste donekonečna „po hlave skákať nedá“… No vtiahnuť svojich poslucháčov do pointy rozprávania sa Ježišovi podarilo na jednotku. Zaiste jeho slová budú v poslucháčoch pracovať hlbšie a dlhšie kdesi doma.
 
Boh sa v dejinách vždy javí ako ten, ktorý odcestoval a ktorého hlasom sa stávajú väčší či menší proroci, starozákonní alebo novozákonní. Už sme si zvykli, že údelom prorokov je ubitie až po smrť. Božie odcestovanie však určite nie je prejavom ľahostajnosti voči nám, ale naopak: jeho bezbrehej trpezlivosti. A veľkou nádejou pre nás je, že stále stojí o svoju vinicu – cirkev. Aj za cenu smrti svojho Syna, ktorá sa sprítomňuje pri každej svätej omši a ktorú Ježiš týmto podobenstvom jasne predpovedal.
 
sestra Dáša