Nahromadená dobrota alebo šťastie v nešťastí

Jednostopové nemotorové vozidlo je pre nadšenca pohybu priam nevyhnutnou súčasťou života.  Môže sa stať nástrojom radosti, zdravia, relaxuj, ako aj prostriedkom na uvoľnenie endorfínov – hormónov to šťastia. Niečo podobné prežíva aj naša sestra, ktorá do roboty, na nákup či na  úrady jazdí zásadne na svojom viac ako 30 ročnom biku. Nový si kúpiť nemôže, lebo lepší zatiaľ nevyrobili.
 
Jej záľube vychádza v ústrety aj pán primátor, ktorý je sám cyklistický nadšenec a nakoľko sa len dá, podnecuje k budovaniu cyklotrás po celom meste. Vďaka jeho iniciatíve si naša sestra užíva dve tretiny cesty z práce domov po cyklotrase. Potom sa však musí neľútostne zaradiť do hustej dopravnej siete, v ktorej sú cyklisti ako nechcený element. Tu nastáva problém: po chodníku na biku nemôžete – sú tam chodci, a po ceste – tam sa SÚV-čka valia ako tornáda. Nedajbože, aby vás obiehal bus či tirák. Máte pocit, že to nemá konca  kraja, lež uzriete jeho ŠPZ-ku …a … vydýchnete si.
 
Vráťme sa k našej sestre cyklistke, ktorá si  začiatkom septembra, po pracovnej dobe, užívala teplé slnečné lúče a príjemnú jazdu domov, vôňu trávy a stromov, keď tu zrazu náraz … a pád. Nie, nebojte sa,  Parkinsona zatiaľ nemá, to príde až s vekom… to len pani šoférke sa stratila z dohľadu, nakoľko tá bola náhle „oslepená“ silným svetlom zapadajúceho slnka a pod tlakom iného šoféra, ktorý sa jej chcel „nasťahovať“ do kufra osobného auta.
 
A tu začína tá časť príbehu, nad ktorou zväčša nemáme kontrolu a sme odkázaní na milosť či nemilosť okoloidúcich, keď nečakane prenecháme riadenie Pánu Bohu a staneme sa len prijímateľom Jeho lásky. Keď vám ľudia pomáhajú „oslobodiť“ sa z bicykla… keď vám niekto prinesie stoličku… keď niekto iný podá pohár vody… ďalší volá políciu a záchranárov… ostatní sa s vami vľúdne rozprávajú a dávajú otázky, aby sa presvedčili, ako ste na tom. Tí ľudia úplne nechali bokom svoje plány a aktuálne prejavovali lásku ako sa len dalo. Bola tam nahromadená ľudská dobrota, ktorá má svoj pôvod v Bohu. Keď polícia a záchranári vstúpili do tejto atmosféry, nemali inú možnosť, len sa podriadiť  Láske. Jednali veľmi vľúdne a empaticky s oboma účastníčkami dopravnej kolízie. Okolostojaci  sa postupne vytratili, nakoľko štafetu lásky prebrali záchranárske zložky.
 
Ponúka sa nám niekoľko verzií ako uzavrieť tento príbeh. Nemocnica? Operácia? Polícia? Pokuta? Súd? Hnev? Smútok?… Nič z toho sa nestalo. Vedeli by sme asi napísať ešte veľa rôznych záverov, ale nikdy nie ten, ktorý sa v skutočnosti stal. Šoférka a naša sestra cyklistka sa skamarátili až tak, že ešte na mieste si potykali. Nedalo sa inak reagovať na lásku, pokoru, ľudskosť a súcit, ktorý si vzájomne prejavovali. Niekoľko dní sa vzájomne telefonicky informovali o tom čo prežívajú a o tri dni boli spolu na káve. Tam každá zdieľala bohatstvo svojho srdca. Ich priateľstvo naďalej trvá a možno o niekoľko mesiacov prinesieme pokračovanie tohto príbehu. Tu sa rodí niečo krásne. Príbeh v skutočnosti len začína. To čo sa stalo, bol len začiatok.
 
Sestry z Trnavy – Olympijskej