Dobre je oslavovať Pána a ospevovať meno tvoje, Najvyšší

Dobre je oslavovať Pána a ospevovať meno tvoje , najvyšší (Ž 92), za dar 80.výročia prítomnosti sestier saleziánok na Slovensku, ktoré pokračujú s vďakou v spomienkach na sestry prvej generácie.
 
Spomienky na sestru Štefániu Bokorovú FMA
(*1908 – +1995)
sestra Rozália M.: Sestra Štefánia Bokorová je prvá dcéra Márie Pomocnice (saleziánka), ktorú som poznala. Hneď pri mojom prvom stretnutí s ňou (rok1970) na mňa Štefka urobila veľmi dobrý dojem. Bola to jedna pokojná, usmievavá osoba a zostala vždy taká. Robila v Trnave na kopánskej fare, kde som sa s ňou po prvýkrát stretla, všetky domáce práce s veľkou jednoduchosťou a zanietením. Nikdy sa nesťažovala na veľa práce a nestrácala svoj úsmev. Pomáhala pánu farárovi saleziánovi donovi Blehovi nielen svojou prácou, ale aj múdrymi radami, ktoré vedela povedať s jednoduchosťou a v tej správnej chvíli. Nemala však žiadne očakávania, že to musí byť tak, ako si to ona myslí.
Pre mňa bola sestra Štefánia šťastná saleziánka, presvedčená o svojom povolaní, ktorá vedela svojím entuziazmom nakaziť aj iných. Ja som obdivovala toto jej nadšenie a jej zodpovedný prístup k rehoľnému životu. Keďže som chodila do Trnavy do školy, začala som častejšie navštevovať sestru Štefániu vo farnosti na Kopánke. Naše dialógy boli čoraz dôvernejšie a láska sestry Štefánie k Inštitútu dcér Márie Pomocnice stále viac zotierala neistotu mojej voľby v povolaní a vo výbere rehole. Keď rozprávala o svojich zážitkoch z formácie a pôsobenia v Taliansku, jej tvár žiarila a v mojom srdci sa rodila túžba žiť tak ako ona. Keď som sa už rozhodla tajne vstúpiť k sestrám saleziánkam, sestra Štefánia si pokladala za povinnosť sprevádzať ma. Ja som jej pomáhala v domácich prácach a ona mi pomáhala v duchovnom živote.
Na jeseň roku 1971 musela sestra Štefánia odísť z fary, lebo všetky rehoľníčky, ktoré pôsobili na farách, z nariadenia štátu museli opustiť túto službu. Sestra Štefánia odišla do Trakovíc k bratovi, ktorý býval v rodičovskom dome. Musela odložiť rehoľné šaty a nosiť civilné; ona však nestratila pokoj a svoj úsmev. Viackrát som ju bola v Trakoviciach navštíviť a pri tej príležitosti sme pokračovali v našich formačných dialógoch, priateľských rozhovoroch, ktoré mi pomáhali napredovať v mojom rehoľnom povolaní. Po prvom období „búrky“ pán farár salezián don Ernest Bleho poprosil sestru Štefániu, aby sa vrátila na faru k svojej službe gazdinej. A tak sa vrátila, ale už v civilnom oblečení. Pokračovala v práci napriek zdravotným problémom, ktoré sa začali prejavovať.
Od roku 1990 začala žiť v komunite sestier v Trnave na Olympijskej ulici. Bola už poznačená chorobou, ale pokoj a úsmev neprestávala šíriť medzi sestrami, s ktorými žila. Vedela zdramatizovať drobné napätia či nezhody. Pre komunitu bola nositeľkou pokoja, pomáhala k spokojnosti a odovzdanosti aj iným sestrám, žartovala s nimi. Som veľmi vďačná sestre Štefánii za jej pomoc na ceste za mojím rehoľným povolaním, za cestu, ktorú sme spolu prešli, a za trpezlivosť i zhovievavosť, s akou ma prijímala a povzbudzovala ísť napred.
 
 
Spomienky na sestru Máriu Rajtárovú FMA
(*1928 – + 2018)
Sestra Mária M.: Ochota pomáhať a radosť z kontaktu s ľuďmi boli typické vlastnosti sestry Marienky, ktoré ju charakterizovali až do smrti a ktoré ma oslovovali. Často prijímala návštevy príbuzných a známych a tešila sa na ne. Po doopatrovaní otca (dožil sa 101 rokov) sa začlenila do komunity sestier v Trnave na Olympijskej ulici. Sestre Marienke pomáhala v tomto začlenení sa do komunitného života vo vyššom veku jej otvorenosť, odvaha, veselosť a vedomie toho, že vedela, pre koho žije. V komunite chcela byť užitočná. Robila v kuchyni práce, ktoré pri svojich zdravotných problémoch ešte zvládala. Zaujímala sa o sestry, s ktorými žila, zapájala sa do jednoduchých činností. Bola verná v zdieľaní z Božieho slova. Vedela poprosiť o odpustenie, keď sa nahnevala alebo neprimerane reagovala. Malomyseľnosť a smútok akoby nepoznala, mala veselého ducha.
Raz sa jej počas formácie v Taliansku pýtali, kam by chcela ísť na misie. Odpovedala: „K tým najdivokejším kmeňom.“ Nebola nikdy na misiách, ale život v náročných podmienkach počas komunizmu v sústreďovacích pracovných táboroch, izolovanosť od práce s mladými, od komunity a predstavených, ale i ovládanie svojej povahy boli priestorom, kde sa usilovala o nasledovanie života podľa vzoru svojho Ženícha Ježiša a zjavovanie Božej lásky.
 
 
Spomienky na sestru Zuzanu Petrocovú FMA
(*1918 – + 2000)
Sestra Helena G.: Sestra Zuzka ma zaujala svojou vytrvalosťou, s akou išla za svojím rehoľným povolaním. Vstúpila do aspirantátu sestier saleziánok v Nitre v roku 1947 ako 29-ročná. Dvojročný noviciát už nemohla dokončiť, lebo v auguste 1950, keď boli komunistickou vládou zrušené všetky ženské kláštory a rehoľné domy, ako novicka prvého ročníka sa s uboleným srdcom musela vrátiť k rodine. Túžbu po zasvätení nosila a živila vo svojom srdci ďalších 30 rokov. Saleziánsku charizmu, najmä láskavosť, prežívala vo vzťahu k dievčatám v stredoškolskom internáte, kde bola vedúcou kuchárkou. Ako 60-ročnej jej bola opätovne umožnená tajná formácia u sestier saleziánok v dvojročnom noviciáte.
Zaujal ma jej dôverný vzťah k Ježišovi, o ktorom nemala problém s jednoduchosťou hovoriť. Bežne v rozhovore hovorievala: „Povedala som o tom Pánu Ježišovi, zverila som mu tvoj problém, prosila som ho za to, o čom sme spolu hovorili…“ Usilovala sa o to, aby nedala pocítiť svoje ťažkosti iným. Vedela udržiavať a rozvíjať hlboké ľudské vzťahy. Svojím dôverným podelením sa vzbudzovala dôveru u iných. Vedela poradiť, ale aj povedať pravdu jednoduchým spôsobom, ktorý nikdy neponížil.
Aký je odkaz sestry Zuzky pre nás sestry, ktoré majú niesť štafetu viery, lásky k Ježišovi, saleziánskej charizmy mladým v súčasnej dobe? Odovzdávať sa Ježišovi a nechať sa ním milovať. Denne prakticky sa na neho obracať s každou potrebou vo viere, že on vie o nás a je s nami.
 
Sestra Eva P.: Na začiatku môjho povolania bola aj sestra Zuzka Petrocová. Jej som sa prvej zverila so svojou túžbou zasvätiť sa Pánovi. Bola pre mňa príkladom vernosti v rozhodnutí sa pre rehoľné povolanie, hoci na prvé sľuby musela čakať veľa rokov. Prežila život v službe mladým ako kuchárka na internáte, ale stále s túžbou získavať dievčatá pre Krista. Jej apoštolát bol veľmi pekný. Celá sa dávala a stále rozmýšľala, čo by ešte mohla urobiť viac.
 
Podľa archívu FMA spracovala: Iveta Sojková, FMA
Foto: osobný archív Aurela Valábka; archív FMA
Článok bol uverejnení v časopise Don Bosco dnes 2003_10-11_salezianska rodina
Foto: Sestra Štefánia Bokorová FMA, sestra Štefánia Bokorová FMA s rodičmi a so súrodencami,  sestra Mária Rajtárová FMA, sestra Zuzana Petrocová FMA