Ježiš obnovil Kráľovstvo odovzdaním kľúčov

Keď potom Ježiš prišiel do okolia Cézarey Filipovej, pýtal sa svojich učeníkov: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ Oni vraveli: „Jedni za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov.“ „A za koho ma pokladáte vy?“, opýtal sa ich. Odpovedal Šimon Peter: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“ Ježiš mu povedal: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach. A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“ Potom prikázal učeníkom, aby nikomu nehovorili, že on je Mesiáš. Mt 16, 13-20
 
Na mieste, kde sa udiala udalosť z nedeľného evanjelia, vidno ešte i dnes zvyšky pohanských chrámov z 3. storočia pr. Kr. Boli vytesané do mohutnej skaly nad jedným z prameňov Jordánu. V Ježišových časoch v tej istej lokalite stál Herodesom vybudovaný chrám z bieleho mramoru na počesť zbožšťovaného cisára Augusta.
 
Keď si to uvedomíme, lepšie pochopíme, prečo Ježiš použil pri zakladaní Cirkvi obraz Petra – duchovnej skaly, ktorá nebude vystriedaná stále modernejšími božstvami, ale pretrvá všetky veky. Akokoľvek, musel to byť silný kontrast: hŕstka zaprášených učeníkov (ktorí sa zaiste „očisťovali“ v krásnych jordánskych vodopádoch) a veľkolepé herodesovské stavby. V očiach sveta mohol prísľub Petrovi vyznievať iba ako bláznivé velikášstvo.
 
Okrem toho každý Žid vedel, že kráľovstvo z čias Dávida bolo vrcholom slávy izraelských dejín a sníval o tom, že ho prichádzajúci Mesiáš obnoví. A práve tu, na tomto profánnom mieste, vo všetkej nenápadnosti ho Ježiš ustanovením správcovstva, odovzdaním kľúčov a titulu blahoslavený Petrovi, obnovil.
 
Zverením kľúčov Ježiš vyjadruje kontinuitu dávidovského kráľovstva s nebeským. To prvé kráľovstvo sa v hospodárskych, t. j. „vtelených“ záležitostiach inšpirovalo vyspelým Egyptom. V biblickom kontexte vzorom dobrého správcovstva bol Jozef, ustanovený za prvého muža po faraónovi pre to, čo mu Pán zjavil (Gn 41,39). Z Pánovej prozreteľnosti potom sýtil chudobných celého vtedajšieho sveta.
 
Neskôr Boh Izraela vzal moc júdskemu správcovi Sobnovi z prvého čítania, lebo si dal robiť mauzóleum vo vysokej jeruzalemskej skale (Iz 22,16), čo poukazovalo na korupciu či podvody. Preto Pán vložil moc kľúčov na Eliakima, ktorého urobil otcom, čiže správcom celého domu Júdu, vrátane chudobných. Tak podľa Ježišových slov Pán vezme moc nielen Herodesovi a cisárom, ale aj farizejom a zákonníkom, ktorí mali pod kľúčom vykladanie zákona a dáva ju blahoslavenému Petrovi. Tomu, ktorému Otec zjavil, že Ježiš je Mesiáš.
 
Mocnári tohto sveta ničia seba samých a jeden za druhým odchádzajú. Mocní mocou Ducha Svätého, správcovia Božieho kráľovstva, počnúc Petrom, jeden za druhým plnia svoje otcovské poslanie v pokore a láske až po blahoslavených, svätých pápežov dnešných čias.
 
sestra Dáša
Foto: Miesto ustanovenia Petra za skalu, pozostatky po pohanských božstvách dnes, pozostatky ich chrámov