Na rozlúčku hostina

Keď to Ježiš počul, odobral sa odtiaľ loďou na pusté miesto do samoty. Ale zástupy sa o tom dopočuli a pešo išli z miest za ním. Keď vystúpil a videl veľký zástup, zľutoval sa nad nimi a uzdravoval im chorých. A keď sa zvečerilo, pristúpili k nemu učeníci a hovorili: “Toto miesto je pusté a čas už pokročil. Rozpusť zástupy, nech sa rozídu do dedín kúpiť si jedlo.” Ale Ježiš im povedal: “Nemusia nikam chodiť; vy im dajte jesť!” Oni mu vraveli: “Nemáme tu nič, iba päť chlebov a dve ryby.” On povedal: “Prineste mi ich sem!” Potom rozkázal, aby si zástupy posadali na trávu. Vzal päť chlebov a dve ryby, pozdvihol oči k nebu, dobrorečil, lámal chleby a dával učeníkom a učeníci zástupom. Všetci jedli a nasýtili sa, ba ešte nazbierali dvanásť plných košov zvyšných odrobín. A tých, čo jedli, bolo asi päťtisíc mužov okrem žien a detí. Mt 14, 13-21

 

Nezvykneme uvažovať nad tým, ako sa  asi Ježiš cítil, keď sa dozvedel o Jánovej smrti. Evanjelium nám poskytuje veľavravný fakt, že sa po tejto správe utiahol do samoty…

 

O ich vzájomných kontaktoch počas verejného účinkovania nevieme, ale to neznamená, že si neboli blízki. Veď sa poznali od materského lona. Okrem toho, že boli pokrvní príbuzní, že sa možno v čase pútí do Jeruzalema aj navštevovali, spájala ich vášeň pre Boha a jeho kráľovstvo. Ježiš asi chcel bolesť z násilnej smrti priateľa stráviť v modlitbe.

 

Ľudia ho však v tejto delikátnej situácii vystriehli. Ak bolo Ježišovi ľúto Jána, bolo mu ľúto aj zástupov (v doslovnom preklade: pohlo sa mu vnútro/lono zľutovaním). Ochotná služba chorým, ľudu, vyhladovanému po Božom slove, je potvrdením, že jeho súcit s Jánovým zavraždením nebol sentimentálny, ale autenticky aktívny. Hýbal nielen jeho vnútro, ale i nohy a ruky.

 

Keď ho jeho praktickí učeníci upozornili, že zástupy sú zoslabnuté od hladu, tak miesto toho, aby ich poslal po svojom, požiadal učeníkov o spoluzodpovednosť. Podľa všetkých evanjelistov Ježišova ľudskosť a súcit ďaleko predčili ich postoj. Podnietil ich, aby prijali ľud na svoju večeru, aby sa podelili s tým, čo mali pre seba. Pre porovnanie: akoby futbalová jedenástka s bagetami v igelitke zavolala na občerstvenie celý štadión.

 

Po pozvaní k „stolu“ – a je obdivuhodné, že to učeníci Ježišovi zhltli – však nenasleduje nejaké bufetové „rýchlo občerstvenie“ v tlačenici, ale organizované uvedenie na jarnú trávu s liturgicky slávnostnou atmosférou: Ježiš ich kázal usadiť, vzal jedlo do rúk, pozdvihol oči, dobrorečil, lámal, dával… Niečo ako keď vám vyberaná hostiteľka s jemným gestom podá na vzácnom porceláne chlebíček.

 

Pričasto nás v tomto príbehu zaujme zázrak rozmnoženia, a preto si ľahko povieme, že to už poznáme. Pointa príbehu je iná. Je ňou bezbrehý súcit Ježiša so všetkými: počnúc od Krstiteľa a chorých, cez hmotný i  duchovný hlad každého z nás, čo pri ňom sedíme. Smúti a modlí sa v našich malých či veľkých tragédiách, tajomne uzdravuje srdcia našich chorých. A sýti aj náš zmysel pre oslavu a spoločenstvo, pre krásu i posvätnosť.

 

Sestra Dáša

Foto: Genezaretské jazero, v noci za splnu, v podvečer

Inštitút dcér Márie Pomocnice
Kremnická 17, 851 01 Bratislava
Slovensko, Európa
00421 263 814 955
slkfma@nextra.sk
IČO: 00677728
Číslo účtu: SK 80 7500 0000 0040 0786 8759
Inštitút Dcér Márie Pomocnice spracúva osobné údaje podľa zásad v súlade s platnou právnou úpravou. Princípy ochrany osobných údajov, podľa ktorých postupuje, ako aj kontakt na zodpovednú osobu sa nachádza na www.gdpr.kbs.sk