Čo sa za pár týždňov zmenilo v jednom petržalskom byte?

Poznáte tú hru. Jeden člen skupiny vyjde na pár minút von z miestnosti, ostatní tam za ten čas môžu zmeniť nejakú vec, on sa vráti a musí uhádnuť, čo sa zmenilo. Keby ste pred tromi mesiacmi zavítali do nášho bytu a vrátili sa teraz znovu, asi by ste neobjavili veľa viditeľných zmien. Zopár by sa ich síce našlo, no nie veľmi podstatných. To, čo sa u nás zmenilo, je očiam neviditeľné. Za to všetko môže ona … korona.
 
Všade ticho. Dokonca ani z detského ihriska pod naším panelákom už zopár týždňov neozýva zvyčajný džavot a občasný plač. Spoza dverí je počuť sestru Evicu, ktorá sa snaží svojim druhostupniarom objasniť taje kombinatoriky a iných milých matematických záležitostí. Sestra Kaťa robí za počítačom nejakú grafiku a sr. Marika brázdi internet, aby mohla svojim „nábožkárom“ poslať niečo podnetné a zaujímavé zároveň. Ja sa, spojená online s novým kolegom Martinom, pokúšam dobehnúť to, na čo popri kurzoch Orientačných dní nie je čas, a tak upratujeme a systematizujeme, píšeme projekty, študujeme nové aktivity atď. Z kuchyne už rozvoniava obed. Stretnutia pri ňom sú nám v tieto týždne vzácne, lebo inak to nie je kvôli pracovným povinnostiam možné. Spontánne sa rozprúdi debata na veselšiu, no často aj vážnejšiu tému, lebo zrazu sa nemusíme nikam až tak ponáhľať.
 
Poobede sa snažíme udržiavať kontakt s našimi stretkármi a mladými. Stretká, formácia animátorov, či prípravkárov, strediskové online oratko, … študujeme nové aplikácie a objavujeme možnosti ako byť spolu aj v tomto čase. Podvečer sa stretáme v kaplnke pri online sv. omši. Zrazu si v tieto týždne akosi viac uvedomujem neskutočný dar Eucharistie- Ježiša, ktorý „býva vo vedľajšej izbe“. Viac sa spolu ako komunita modlíme, v bežnom víre života to nie je vždy možné. Je pre mňa veľkým darom týchto týždňov, že chceme a vieme „BYŤ SPOLU“… iba tak. Byť. Často cez deň, či večer zaznie: „Nemáte sa chuť zahrať?“ Kto zrovna nemá nejaký „zoom meeting“, alebo nerieši niečo neodkladné, sadá do našej „chodboobývačky“ a už sa rozkladá naša nová obľúbená hra, alebo klasické žolíky. A popri tom znovu rozprávame, smejeme sa, no i zdieľame náročnejšie situácie, ktoré prežívame, či o ktorých sa dozvedáme.
 
A keď sa nám zažiada trochu viac priestoru a čerstvého vzduchu, tak rady vybehneme do Plaveckého Mikuláša. Na rozdiel od nášho bytu, v tejto chate by ste si tých rozdielov za posledné mesiace všimli viac. Sestra Kaťa, ktorej nie je cudzia vŕtačka, píla, maliarsky valček alebo hocčo technické, na čo si zmyslíte, šikovne zavesila novú kuchynskú linku (teda z bazošu, ale pre nás novú J) a s trpezlivosťou znáša naše niekedy viac ľavé ako pravé ruky pri maľovaní izieb, či ostatných drobných úpravách na dome. Občas po práci vyjde čas aj na krátku prechádzku, či opekačku, a keď nie, tak sa tešíme aspoň na obed, ktorý sa podáva na slnečnej lavičke pred domom.
 
Stalo sa toho u nás doma ešte veľa. Sestra Marika zachraňovala mladú vranu, ktorá mala chromú nohu, a tak u nás bývala nejaký ten týždeň, kým sa trochu nezotavila, sestra Evica sa stihla zdokonaľovať v kreslení portrétov a opäť vytiahla šijaci stroj, aby nám mohla ušiť rúška, sestre Kati sa splnil sen a konečne si mohla na opravenom starom gramofóne vypočuť obľúbené platne a kopec iných zvyčajných i menej zvyčajných vecí sa ešte udialo. To hlavné je však očiam neviditeľné.
 
A tak sa po pár týždňoch, ktoré by sme ešte pred rokom čakali iba v nejakom sci-fi filme, vraciame pomaly opäť do reality. Tešíme sa zo stretnutí „face to face“, chystáme letné akcie, začíname chodiť do školy. Nič však nie je ako predtým. Naši stretkári vyrástli, trávnik u saleziánov je nezdupaný a pekne zelený. To hlavné, čo sa zmenilo, je však očiam neviditeľné.
 
sestra Maria