Ty sa prebuď môj zlatý!

Dialóg pár týždňov spätne, základná škola 4. ročník: „Deti, sme na začiatku pôstu, ako by ste ho chceli prežiť?“
Z jednej nenápadnej lavice zaznel odvážny sen: „Mohli by sme byť doma celý pôst“
„No fajn a ako by ste sa učili? Cez počítač?“ vyjasňovala dialóg pánčelka.
„Nie, neučili by sme sa, mali by sme voľno!“ dokresľoval svoj sen chlapec.
„No počkaj, tak toto nie, učenie by určite muselo pokračovať“  nenegovala, len dokresľovala rámec tohto vedecko-fantastického sna učiteľka chápajúca detskú dušu.
 
Vedecko-fantastický sen…..štandardne by asi zaznelo: „Sa ty prebuď môj zlatý!“
Pekný sen, ale neskutočný.
Asi netreba dodávať, že sen sa stal realitou. Tento sen je realita a žije ho tento chlapec, aj celá trieda.
 
Byť ako dieťa znamená snívať. Byť dieťaťom obsahuje v sebe možnosť nového života, možnosť nových vecí. Deti sa neupriamujú na minulosť, ale žijú z budúcnosti.
My dospelí sme si už minuli kusisko budúcnosti a skúsenosti nám možno nahlodali spontánne snívanie.
Deti snívajú a smejú sa. My dospelí sa niekedy čľapkáme v pesimizme a sme hyperostražití.
Deti dôverujú, lebo sa ešte nesklamali toľko krát ako dospelí a v nich je dôvera v pôvodnom balení, hustá a číra.
Mladí žijú väčšinou v nádeji, lebo nádej sa týka budúcnosti, spomínanie minulosti.
Mám taký dojem, že by aj k tejto koronadobe povedali, že bude dobre….
Logicky mi ide tento záver: „Deti a mladí, snívajte a nebuďte sa príliš skoro!“.
 
Eva Rušinová