Krásny aj bez make-upu

Veru, veru, hovorím vám: Kto nevchádza do ovčinca bránou, ale prelieza inokade, je zlodej a zbojník. Kto vchádza bránou je pastier oviec. Tomu vrátnik otvára a ovce počúvajú jeho hlas. On volá svoje ovce po mene a vyvádza ich. Keď ich všetky vyženie, kráča pred nimi a ovce idú za ním, lebo poznajú jeho hlas. Za cudzím nepôjdu, ba ujdú od neho, lebo cudzí hlas nepoznajú.“ Ježiš im to povedal takto obrazne, ale oni nepochopili, čo im to chcel povedať. Preto im Ježiš znova vravel: „Veru, veru, hovorím vám: Ja som brána k ovciam: Všetci, čo prišli predo mnou, sú zlodeji a zbojníci, ale ovce ich nepočúvali. Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu. Zlodej prichádza, len aby kradol, zabíjal a ničil. Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie. Jn 10, 1 – 10
 
V Palestíne sa i teraz musí pastier s ovcami za trávou riadne nachodiť. Rastie poriedko. Divej zvery tam však bolo v Ježišových časoch omnoho viac ako dnes. Preto museli mať pre ovce aj akési provizórne ovčince, okolo prirodzenej jaskyne či previsu ohradené nazberanými skalami, zabezpečené koreňmi krov či tŕním. Keď ich doň večer pastier priviedol, nezatváral žiadne vráta, sám si ľahol do vchodu a ovce spali pri ňom znútra v bezpečí. Asi ako kuriatka pri kvočke. Pre pastiera nebolo reálne byť „nad“ ovcami, iba „s“, ako solidárny. Takýto pastier – aj s funkciou brány – nielenže po ovciach „voňal“, ale bol aj zaprášený, spotený, doštípaný hmyzom. V prípade nebezpečenstva si medveď alebo vlk musel poradiť najprv s ním.
 
State Jánovho evanjelia sú často písané vo viacerých významových rovinách. Symbolický obraz ovčinca, ktorý Ježiš použil pre znepriatelených židov, je zároveň obrazom chrámového nádvoria, v ktorom sa zhromažďoval Boží ľud. Ježiš sa vyhlasuje za novú bránu chrámu, ktorou sa vchádza do tajomstva lásky, do spoločenstva s Otcom a medzi sebou. On nie je bránou do bludiska legalizmu, pasce ritualizmu, či prázdnoty alibizmu. Ovce, ktoré volá po mene vyvádza z chrámového nádvoria farizejských postojov a vovádza ich do svojho srdca: na slobodu, za dobrou pastvou, k tichým vodám a do hojnosti života.
 
Ak sa Ježiš pripodobňuje k takémuto pastierovi, ktorý nielenže riskuje svoj život za ovce, ale ho čoskoro aj položí, patrí mu titul dobroty v najvyššej miere. Možno aj to bol dôvod, prečo prekladatelia grécky prívlastok pastiera kalòs – doslova pekný, preložili ako dobrý. Je to v súzvuku i s celým biblickým poňatím krásy. Čisto vonkajšej kráse sa v Biblii neprikladá priveľký význam. Pre biblického človeka je dôležitejšie dobro ako také a krása je v jeho službách. To znamená, že pre neho je krásne hlavne to, čo je dobré, užitočné, pravé. Naj krásou podľa Písma je krása dobroty. Krása, ktorá je vonkajším výrazom vnútorného dobra, jeho rozkvetom.
 
Ak ju chápeme takto, tak Ježiš je skutočne najkrajším z ľudských synov (Ž 45,3), Krásny pastier, ktorý učaril nášmu srdcu, lebo všetko je na ňom pôvabné (Pies 5,16). A učarí ešte mnohým…
 
sestra Dáša
Foto: The Passion of the christ (titulka), Pastier v Galilei, skromné ovce, skromné pastviny