Kde nás povedie?

Každý človek, komunita, laik, rehoľník… sa nejakým spôsobom musí ešte stále vysporiadavať so zmenami, ktoré do života vniesol koronavírus. Nie sme nateraz ako saleziánski vychovávatelia až tak v prvých líniách nasadenia vlastného života a zdravia. Sme skôr vynaliezaví v online priestore, v staraní sa o budovy a dvory, ktoré boli kvôli aktivite pre mládež viac zanedbávané. A povedzme si pravdu, mnohí si aj trochu oddýchnu. Aký nám však dáva terajší spôsob života zmysel?
 
Túto otázku sme vo vzduchu od začiatku marca cítili aj v našej nitrianskej komunite. Keď prišla správa, že na Slovensku máme prvý výskyt ochorenia, začali sme medzi Rómami na Orechovom dvore opatrenia proti panike. Postupne sme matkám každý deň vysvetľovali zásady správnej hygieny rúk, rozdali mydlá, hovorili ako fungujú čísla, na ktoré treba volať, keby niečo; pripravovali sme ich aj na náš možný odchod z osady… Vtedy ešte nik netušil, ako to bude. A v nás pracoval strach o týchto ľudí, ktorí ostanú odkázaní len na seba, s predstavou, že ak vírus príde do osady, všetci sa nakazia. Možno zomrú, nezaopatrení… O rómskych pendlerov nebola núdza.
 
Zatvorenie centra prišlo rýchlejšie, ako sme sa nazdávali. Ešte pred oficiálnym štátnym zatvorením škôl prišlo nariadenie z mesta. Odrazu sme mali ostať doma. V správach išli stále horšie informácie o stave nakazených a obetí v Taliansku, tušili sme, že so zdravotnými pomôckami to u nás nebude slávne, o rúšku sme vedeli len z čínskeho youtube… A v nás sestrách sa objavil otáznik neistôt, čo s našim poslaním? Fyzicky nebolo ťažké z osady odísť, ale nejasné hranice medzi zodpovednosťou o vlastné zdravie a výčitkami, že v osade nechávame ľudí bez pomoci tvorili ubíjací pocit.
 
Po nariadení mesta, aby sme zatvorili školu, škôlku aj centrum, sme do osady predsa len ešte hneď išli. Do okien sme vyvesili informácie o prevencii, telefónne čísla, modlitby aj kontakt na našich kňazov kvoli spovedi, pohrebu. To mala byť naša rozlúčka. Na druhý deň sme však prišli opäť. Nedalo nám to a prišli sme aj s kňazom. Zatvorení v materskom centre sme sa modlili za týchto ľudí. Otec biskup nám dal v mimoriadnom čase aj mimoriadne dovolenia pre túto oblasť Nitry. A potom nastalo veľké ticho. Začalo chodiť nariadenie za nariadením, ktoré obmedzilo akýkoľvek pohyb, sväté omše v komunite, spovede, nákupy… V komunite sme si v prvom rade stanovili rytmus fungovania za takýchto podmienok. My nemáme ani dvor, len štyri izby. A ostali sme bez roboty. Online apoštolský priestor neprichádzal do úvahy, na Orecháči neexistuje internet; správy o ľuďoch sme mali len od jedného človeka, ktorý mal funkčný telefón. To bolo boľavé. Učiť sa nedalo – opäť internet. Modlili sme sa a odovzdali Bohu naše ďalšie smerovanie. Nič konkrétne však neprichádzalo. A to neboli ľahké momenty. Vnútorný zápas dávania zmyslu akoby „ničnerobeniu“ bol a ešte aj je proces. Prijať myšlienku, že najlepšie robiť, je nič nerobiť (na nejaký čas), že tentokrát sú v osade potrebnejší terénni pracovníci, než rehoľné sestry, že saleziánky musia zostať bez aktivity, že sme aj v rizikovej skupine… že môžeme všetko toto priniesť Bohu ako obetu na oltár, to chcelo svoj čas.
 
A postupne sa ukázala aj cesta. Podarilo sa nám zohnať dosť látok na šitie rúšok pre ľudí z osady a našli sme aj spôsob, ako ich tam doručiť. Podarilo sa nám pred Veľkou nocou napiecť koláče do rodín a urobiť tak radosť. Podarilo sa nám nájsť spôsob ako pomôcť s výučbou detí. Raz do týždňa rozdávame úlohy priamo v osade, všetko v najväčšej bezpečnosti. Podarilo sa nám urobiť pre rodiny burzu šatstva. Podarilo sa nám zohnať pre nich dezinfekciu a aj lieky v čase, keď boli málo dostupné. Podarilo sa nám zohnať okolo 1200 rúšok. V osade bol aj kňaz, ktorý vyspovedal tých, čo to potrebovali. Kde nás to ešte povedie reálne aj duchovne? Kde nás Pán ešte povedie?
 
-mt-