Začiatky a súčasnosť sestier v Dubnici

Dnes po komunite v Trnave na Krížovej a Olympijskej ulici, v Dolnom Kubíne a v Šamoríne predstavujeme históriu a súčasnosť komunity v Dubnici nad Váhom.

 

Každý z nás si píše svoj životný príbeh. Aj saleziánske dielo v Dubnici si ho píše. Začína sa príchodom prvého saleziána don Šipkovského v roku 1969 a príchodom prvej sestry saleziánky Marie Černej v roku 1971. Hneď od začiatku si tento príbeh píšeme spolu, ako saleziánska rodina.

 

Don Šipkovský. pracoval na biskupskom úrade v Nitre. Jedného dňa mu otec biskup Ján Pázstor povedal: “Bernardko, vy nebudete robiť na biskupskom úrade nijakú pomocnú pracovnú silu, ale pôjdete do pastorácie. Povedzte predstaveným, že saleziánom dám do správy faru v Dubnici nad Váhom ako som Vám to už ponúkol v roku 1942, keď som bol dubnickým farárom.“ Otec biskupo ho ustanovil za kaplána 1.júla 1969 k pánu dekanovi Poloczekovi do Dubnice. Don Šipkovský bol prvým saleziánom v tomto meste. Postupne prišli ďalší traja bratia, don Čakánek, don Kaiser a don Plánka. Don Čakánek bol menovaný za farára. Všetci štyria sa venovali výlučne pastoračnej činnosti. Práca s mládežou bola iba v začiatkoch.

 

Na sviatok don Bosca v roku 1972 museli bratia farnosť opustiť. Vo farnosti zostal pôsobiť len don Čakánek. Vynakladal veľké úsilie na povznesenie dubnickej farnosti. Okrem svojich pastoračných povinností tajne zhromažďoval mládež a pomáhal jej ako sa dalo.“ Svoju farnosť mal dobre zmapovanú a nikdy nezabúdal na tých, ktorí potrebovali pomoc. Kufor svojho žiguli kombi naložil čučoriedkami (medom, jablkami…) a rozviezol ich  viacdetným rodinám. Myslel som, že všetci farári sú ako on; že ich fary sú otvorené pre všetkých, že sa venujú mladým,“ svedčí o ňom Juraj D.

 

„Stará dubnická fara mala svoje čaro. Keď do nej človek vošiel hlavným vchodom, krátkou chodbičkou sa dostal von na druhú stranu.  Z druhej strany boli jedny dvere a tie viedli do herne. Možno práve pre tú herňu mala pre nás stará dubnická fara svoje čaro. Kľúč býval pod prahom. Pamätám na miništrantské stretká, na duchovné cvičenia,na polnočnú, pri ktorej kostol burácal spevom vianočných piesní. Dubnická fara bola otvorená pre všetkých. Keď ste zazvonili a pán farár  otvoril dvere, zvykol zavolať smerom ku kuchyni: “Mariška, ponúknite im voľačo,” vyjadruje sa Ján B

 

Kto bola tá Mariška? V roku 1969 na žiadosť otca provinciála don Dermeka sa rozhoduje o prítomnosti sestier saleziánok v Dubnici nad Váhom. V roku 1971 prichádza na dubnickú faru prvá saleziánka. Je ňou  sestra Mária Černá. Hovorili sme jej Marienka. Okrem služby na farskom úrade sa starala o dom, o záhradu a o každú dušu, ktorú jej Boh poslal do cesty. Zvlášť sa venovala dievčatám. Pri pohľade na starú faru oživujú spomienky. Ja dubnická miništrantka spomínam na čistenie čučoriedok v záhrade a na Marienkine vynikajúce kysnuté koláče, ranné sväté omše a raňajky na fare. Veľká vďaka za prípravu do života,“ spomína Lenka.

 

V tom čase sa stavala nová fara. Sestre Marienke vypomáhali aj ženy z Dubnice. Od roku 1974 sa sestra Mária stala magistrou. Spolu s don Izakovičom sa začína formácia povolaní. Boli si vedomí toho, že ak ich odhalí polícia, hrozí im väzenie. Za sestrou Máriou prichádzajú dievčatá. Prichádzajú na rozhovory, na formačné stretnutia. Súčasne vždy niečo vypomohli v dome alebo v záhrade. Vypomáhať prichádza Zuzka Petrocová, Evka Pullmannová. Prvé novicky boli Ľudka Konkolová a Rózka Mrenová. Obidve skladali sľuby v roku 1976. V roku 1979 skladá prvé sľuby Evka Pullmannová, po nej ďalších 6 noviciek. Formácia v Dubnici pokračuje až do roku 1985, kedy zomiera don Čakánek. 

 

Odchádza aj sestra Marienka. Na faru prichádzajú diecézny kňazi. Ale sestry v Dubnici zostávajú. Bývajú v bytovke. Direktorkou je sestra Alžbeta Šúplatová spolu so sestrami Máriou Sitárovou a Oľgou Krekáňovou. Postupne bývali na viacerých bytovkách, aj v Novej Dubnici. Chodili do civilných zamestnaní a apoštolát robili aj po okolitých dedinách v Dúlove, Červenom kameni, Púchove. V roku 1990 sa sestry zviditeľnili. V katolíckom dome je menovaná prvá predstavená Slovenskej vizitatórie  sestra Helena Danišová. Zriaďuje sa tu komunita. Sestry učia náboženstvo na školách, pripravujú deti spolu so saleziánmi k sviatostiam, vedú spevácky zbor Mária. V roku 1991 je zriadená Cirkevná základná škola. V roku 1993 sa  tri sestry Oľga Krekaňová direktorka, Gitka Dubinová a Beáta Takáčová  sťahujú do priestorov bývalej škôlky na sídlisko Pod kaštieľom, kde pôsobia doteraz. Zriaďuje sa kaplnka a otvára sa oratko Margarétka v stredu, v piatok a v nedeľu. Postupne vznikajú stretká, výlety, nocovačky, duchovné obnovy a duchovné cvičenia pre dievčatá, animácia detských sv. omší. Začína sa éra akadémií, sporadických akcií, ako je deň matiek, misijná nedeľa, formácia animátorov.

 

V súčasnej dobe v komunite pôsobí 6 sestier. Bývajú v tých istých priestoroch. V budove je zriadené Súkromné centrum voľného času a miestne stredisko Laura. Sestry pôsobia na Cirkevnej základnej škole. Vyučujú náboženstvo i profánne predmety. Pôsobia v Centre voľného času, kde je veľa stretiek- rovesníckych skupín a krúžkov. Sestry pôsobia aj v Katolíckom dome.  Na väčšine akcií spolupracujú s bratmi saleziánmi. Zvlášť na formácii animátorov a budúcich animátorov, v príprave ku sviatostiam, na výletoch, táboroch, obnovách, duchovných cvičeniach. Majú snahu ďalej pokračovať v písaní príbehu života saleziánskej rodiny, ktorá sa už rozrástla o viaceré zložky- saleziánov spolupracovníkov, členov ADMY, exallievov a exalievy fma. 

 

sr.edita

Foto: archív Dubnica

Inštitút dcér Márie Pomocnice
Kremnická 17, 851 01 Bratislava
Slovensko, Európa
00421 263 814 955
slkfma@nextra.sk
IČO: 00677728
Číslo účtu: SK 80 7500 0000 0040 0786 8759
Inštitút Dcér Márie Pomocnice spracúva osobné údaje podľa zásad v súlade s platnou právnou úpravou. Princípy ochrany osobných údajov, podľa ktorých postupuje, ako aj kontakt na zodpovednú osobu sa nachádza na www.gdpr.kbs.sk