Krehká ale mocná

Vy ste soľ zeme. Ak soľ stratí chuť, čím ju osolia? Už nie je na nič, len ju vyhodiť von, aby ju ľudia pošliapali. Vy ste svetlo sveta. Mesto postavené na návrší sa nedá ukryť. Ani lampu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na svietnik, aby svietila všetkým, čo sú v dome. Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach. Lk 5, 13 – 16
 
Identita človeka je základ, na ktorom stojí všetko ostatné. O to skôr to bude platiť o kresťanovi, či nie? A o zasvätených ani nehovoriac. Ježiš na charakteristiku našej identity použil geniálne prirovnania, ktorých vysvetľovaním sú naplnené mnohé komentáre; symboly, ktorým všetci dobre rozumejú. Veď bez štipky soli bude aj najvzácnejšie jedlo šéfkuchárov nechutné, podobne ako perfektne zariadená vila bez svetla je k ničomu. Tak je to s naším kresťanstvom, ktoré solí a svieti od toho najskromnejšieho zamestnania až po parlament. Kiežby sme naplno uverili Ježišovej revolúcii, že naším poslaním sú tie najmenšie veci tohto sveta, ale robené s láskou. Jedine v tom je údernosť kresťana, nemusíme ju vonkoncom hľadať v niečom inom. Nejde v prvom rade o nejakú stranícku príslušnosť, ale o konanie dobra. Ako je soľ jemne malá a svetlo nepolapiteľne prchavé, taký by mal byť podľa Ježiša aj náš život. V cirkvi i pre svet.
 
Akonáhle soľ ašpiruje byť veľkou, vyhadzuje sa na šmykľavé cesty sveta. Ak svetlo svieti do očí, okamžite sa od neho odvraciame. Kresťanská identita je ozajstná vtedy, keď robí malé veci s veľkou láskou. Hoc krehká, je z tých ľudských identít najmocnejšia, ba večná.
 
A ešte dačo. Soľ bola v Starom zákone nevyhnutnou súčasťou každodenných obetných darov, ktoré sa spaľovali na svietiacom ohni oltára. Dnes sú takýmito darmi, spojenými s Kristovou obetou, jeho učeníci.
 
Sr. Dagmar Kráľová
Foto: Nad Genezaretom, vychádzajúce slnko