Niečo sa končí, niečo sa začína a niečo pokračuje

Začína Advent, prichádzajú Vianoce, Nový rok … aj do Rožňavy prišli silné obdobia so svojimi typickými zvykmi, pravidelnými akciami, opakovaním tradícií, ale … klíči aj niečo nové, rastie, mohutnie a mení sa, v duchu tvorivosti, zmenených potrieb, možností, kontextov, situácii alebo inak povedané, žijeme stále nové začiatky…to si však človek niekedy až neskôr a spätne uvedomí, že „nemusí byť, ako bolo“, a (aj) tak to je dobré …
 
Intenzívne obdobie Adventu sme v komunite silno pociťovali vstávaním o 15 minút skôr a adoráciou pred rannými modlitbami, Za povolania. Už ako kto z/vládal. Možno inšpirovaní aj našimi nedeľnými modlitbami otvorenými pre verejnosť, „za všetkých a všetko“, vrámci komunitného projektu na tento rok. Dať priestor modlitbe, a cez modlitbu Bohu. Do našich životov, i všetkých nám zverených. Ešte tesne pred začiatkom adventu sme ponúkli mladým duchovnú obnovu počas večerného piatkového oratka – dostatočne vopred sa zamyslieť nad prežívaním Vianoc vo svojich rodinách i osobne, a počas celého obdobia mali podnety a možnosti niečo na tom vylepšiť, zmeniť.
 
V predvečer prvej adventnej nedele si rodiny mohli prísť vyrobiť adventný veniec a tretiu adventnú nedeľu stráviť popoludnie vo vianočnej atmosfére príprav ozdôb či medovníkov. Tieto ponuky oslovili iba niekoľkých. Na druhej strane novinka utorkových rorátnych omší z katolíckej materskej školy postupne naberala rozmery a na tretíkrát sa na rannej omši (6:30) stretlo viac ako 50 ľudí (Na Rožňavu a všedný deň – extrém). Rodinný deviatnik „Svätá rodina hľadá prístrešie“ tento rok svojimi účastníkmi tiež „rozširoval múry“ zapojených príbytkov.
 
Oslavy narodenín sestier, konferencia saleziánov spolupracovníkov či riadne i mimoriadne vizitácie sestier i bratov zintenzívňovali a otvárali vzájomné stretnutia, kontakty a intenzitu spolunažívania nášho spoločenstva. A pozývali k vďačnosti a komunikácii.  A samotné sviatky? Spoločná duchovná obnova vo farnosti Juh, animátorská kapustnica, štedrá večera s deťmi z centra a provinciálkou Monikou, slávnostný obed na Božie narodenie u otca biskupa, koledovanie detí na sv. Štefana či očakávanie Silvestra v našej „šope“ (=oratko).
 
Veci klasické i nevšedné ponúkali otvoreným srdciam podnety k väčšej radosti i štedrosti. Vďaka Bohu za Jeho príklad, že sa skláňa k nám. A zvlášť v tomto slávnostnom období na nás čaká špeciálne tam, a v tých, ktorých inak stretávame každý deň. Aj úplne „všedne.“
 
Elena Holá