Zoznam vďačnosti

V predvianočnom týždni som deťom počas hodín náboženstva dala za úlohu spísať, čo všetko dostali od Boha ako dar, z čoho sa môžu tešiť a byť vďační každý deň. Vznikli krásne zoznamy, v ktorých sa hmotné veci ocitali až kdesi na konci.  “A aj bračeka tam môžem napísať?” “Môžem napísať, že som vďačný aj za to, že máme kde bývať?” “Aj za to, že mám kamarátov?” “A môžem tam napísať aj to, že chodím na futbal?”
 
Niektoré zoznamy boli naozaj výnimočné. Jedno dievčatko si napísalo: “Ďakujem, že som trochu zdravá.” “Prečo trochu?”-  pýtam sa jej. “Bola som na viacerých operáciách a už mi je lepšie.” Bola to pre mňa lekcia ako sa tešiť z toho “trochu”, čo mám namiesto nespokojnosti s tým, čo ešte chýba. Ďalšia malá slečna: “Som vďačná za svoju babičku.” “Máš ju veľmi rada, však?” “Minulý týždeň zomrela, ale ja sa teším, že už je v nebi.” Povedala to tak prirodzene, akoby ju tam už bola pozrieť, či sa má dobre.
 
Čosi som tie deti chcela naučiť, ale zase raz oni učili mňa. Povedala som si, že aj ja splním úlohu, ktorú som im dala a urobím si svoj zoznam vďačnosti: „Pane, ďakujem ti za naozaj dôležité veci, ktoré všetky deti napísali na prvých priečkach: Rodinu – príbuzných i komunitu. Ľudí, pri ktorých sa vždy cítim doma. Lásku – tvoju dokonalú, bezpodmienečnú, vernú lásku. A aj to, ako ju denne zabalíš do ochotnej služby sestry, radostného smiechu detí, nečakanej štedrosti susedov, pozornej láskavosti známych…Vďaka za každodenné obyčajnosti, v ktorých je toľko výnimočného. Ďakujem ti za všetky chvíle, keď mi čosi chýbalo, lebo ma učia nebrať nič ako samozrejmosť, ale tešiť sa aj z toho, čo nie je dokonalé. A ďakujem ti za tieto deti. Za ich čisté srdcia, ktoré vidia nebo.“
 
Za humenskú komunitu Katka