Šantenie Božích detí

Tým, čo si namýšľali, že sú spravodliví, a ostatnými pohŕdali, Ježiš povedal toto podobenstvo:  „Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik.  Farizej sa postavil a takto sa v sebe modlil: »Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik.  Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám.«  Mýtnik stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: »Bože, buď milostivý mne hriešnemu.«  Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“ Lk 18, 9-14
 
Aj túto nedeľu Ježiš pokračuje v katechéze o modlitbe. Svojich učeníkov všetkých čias chce varovať pred hlboko vžitou pseudozbožnosťou vtedajších farizejov, ktorým napohľad nebolo možné nič vyčítať, iba ich obdivovať. Presné zachovávanie komplikovaného zákona, detailné odvádzanie daní na chrám, postenie sa dva dni v týždni navyše sú predsa slušné výkony. Až kým si pri doslovnom preklade nevšimneme, ako sa príkladný farizej modlí k sebe. Mýtnik, naopak, je pred Bohom nahý, bez ničoho.  Najmä bez farizejstva, so štyrmi znakmi kajúcnosti: stojí vzadu, nedvíha hlavu ani oči, bije sa v prsia a prosí Boha o zmilovanie.
 
Podľa Ježišových slov je farizejstvo vírusom, ktorého nosičmi sú práve zbožní, najmä najzbožnejší. Teda, zdá sa, práve my, zasvätení? Je to ako keby sme vo svojich názoroch či skôr v mimovoľných pocitoch o sebe vyliezli na pomyselný strom a z neho sa dívali na ostatných. No žiť na „strome“ je krúžením okolo seba, živorením bez slobody, bez pravých vzťahov. Je to život v ilúziách: akože pozitívnych o sebe a negatívnych o tých druhých. Zdanlivo sme na onom „strome“ bližšie k Bohu, ale opak je pravdou. Počnúc  vtelením Boh žije dolu, medzi najmenšími. Netreba k nemu nikam vyliezať.
 
Ježišov učeník sa nestavia pri modlitbe pred zrkadlo, ani skutkami. No ak sme úprimní voči sebe vieme, že dostať farizejstvo z našej DNA vlastnými silami je ťažké, ak nie nemožné. Niet inej cesty, ako znovu a znovu v myšlienkach i pocitoch schádzať dolu a každodenne byť v nežnom kontakte so svojou mnohostrannou krehkosťou a prízemnosťou. Krajšie povedané byť deťmi a tak vychádzať v ústrety druhým i Bohu.
 
Na dôvažok nám Ježiš ponúka výklad aj o tom, čo je poníženosť. Že to nie je cítiť sa nad inými, už vieme. Ale nie je to ani zakopávať sa pod zem. Pokora ako pravda je slobodné šantenie na milosťou zakvitnutej lúke Božích detí. Veď imúnne voči farizejstvu a preto tak milé nám i Bohu sú len deti.
 
sr. Dáša
Foto: Pozostatky chrámu (titulka), Maketa vstupu zo západu, Oramova mešita na mieste chrámu