Ježišove postrehy

Keď Ježiš zbadal, ako si pozvaní vyberali popredné miesta, povedal im toto podobenstvo:  „Ak ťa niekto pozve na svadbu, nesadaj si na prvé miesto, lebo mohol pozvať niekoho vzácnejšieho, ako si ty; a prišiel by ten, čo pozval teba i jeho, a povedal by ti: »Uvoľni miesto tomuto.« Vtedy by si musel s hanbou zaujať posledné miesto.  Ale keď ťa pozvú, choď, sadni si na posledné miesto. Potom príde ten, čo ťa pozval, a povie ti: »Priateľu, postúp vyššie!« Vtedy sa ti dostane pocty pred všetkými spolustolujúcimi.  Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“ A tomu, čo ho pozval, povedal: „Keď dávaš obed alebo večeru, nevolaj svojich priateľov ani svojich bratov ani príbuzných ani bohatých susedov, aby nepozvali aj oni teba a mal by si odplatu.  Ale keď chystáš hostinu, pozvi chudobných, mrzákov, chromých a slepých.  A budeš blahoslavený, lebo oni sa ti nemajú čím odplatiť. No odplatu dostaneš pri vzkriesení spravodlivých.“ Lk 14, 7-14
 
Hostina má u Lukáša veľmi dôležité miesto. Tento ľudský evanjelista spomína jedlo takmer na každej dvojstrane evanjelia. Ale o koľko ľudskejší je sám Boh! V nedeľnom rozprávaní Ježiš stoluje u popredného farizeja, šéfa tých miestnych. Z predchádzajúcich statí vieme, že Ježiša sleduje herodesovská polícia. Preto zrejme akciu zorganizovali len tak narýchlo, a tak na nej mali očividné problémy so zasadacím poriadkom. Nečudo, hostiteľ nevedel vopred, kto sa stihol o hostine dozvedieť, mal práve čas a odváži sa prísť. Pre prichádzajúcich bolo prirodzené, že každý chcel byť čo najbližšie k Ježišovi, aby ho počul a zároveň mal obavy, či ešte dakto dôležitý v poslednej chvíli nepríde.
 
Z tohto príbehu je zrejmé, že nielen farizeji pozorovali Ježiša, ale aj Ježiš pozoroval ich. A možno sa trochu aj bavil na chaose okolo seba. Zaiste chápal a stále chápe, že ťažko vieme odhadnúť aké miesto nám patrí. Ľahko sa nadhodnocujeme či podhodnocujeme a ostávame v neistote, či aj hostiteľ má o nás takú predstavu ako my o sebe, či sme sa trafili. Ježišovi teda nejde o nejakú kresťanskú hostinovú etiketu so stiahnutým chvostom. Ale o naše miesto v Božom kráľovstve, kam sa dostaneme – ako dúfame – aspoň s odretými ušami a v ktorom máme byť pripravení stretnúť ešte všelikoho iného.
 
Preto nám Ježiš radí radšej to druhé stanovisko: umiestniť seba v pozadí. Ak nám patrí lepšie miesto nijako nám neujde. Dosť možné, že aj božskému Hostiteľovi bude trápne, keby sme sa v tom jeho Kráľovstve (alebo už tu) chceli niekam napchať. Lebo aj v ňom bude na úvod asi trochu chaosu. A predsa nijako nám neprináleží poriadok v Božom kráľovstve organizovať. Čiže hovoriť iným, kto kam patrí. To by sme mohli naraziť. Na Hostiteľa. Do jeho Kráľovstva totiž celkom isto patria aj takí, ktorých nepoznáme a tí, o ktorých by sme to nikdy nepovedali.
 
Milosrdný Ježiš nám preto dopredu našepkáva, že v jeho Kráľovstve budú chudobní, ktorí si ho nemajú ako zaslúžiť. Zmrzačení, ktorí si dopackali a stále ešte packajú nielen svoj život, ale aj tým druhým. Slepí, ktorí by na hostinu ani netrafili, chromí, ktorí by na ňu nedokrivkali. Vlastne smeruje k tomu, aby sme si ako pozemskí hostitelia počínali nielen ľudsky, ale ako Boh sám.
 
sestra Dáša
Foto: www.birmoanimator.sk