Pre dobrý život potrebujeme pozitívne vzory.

Ste autorkou pomerne rozsiahlej monografie o biografických črtách štyridsiatich troch sestier saleziánok na Slovensku. Prečo práve táto téma?
Cítim sa byť zrastená s tými, čo tu žili predo mnou, či už hovoríme o pokrvných predkoch alebo o členoch duchovnej či národnej rodiny. Pamätám si, že často sme pri stretnutí s príbuznými s vďačnosťou spomínali na tých, čo nás predišli do večnosti. Pri prezeraní rodinného albumu sa nám vynárali spomienky na spoločne prežité detské huncútstva alebo sme so smiechom spomínali na smiešne vykrútené dedkove fúzy a jeho požiarnickú uniformu. Dnes si uvedomujem, že takto sme utužovali rodinné putá.
Neskôr počas mojich štúdií v Ríme som sa presvedčila, že to, čo prežil náš národ počas totality, bolo hrdinstvo hodné zapísania a nezabudnutia. Keď som sa neskoršie vrátila z mojich štúdií v Taliansku v deväťdesiatych rokoch, zakladali sme komunitu na Orave. Pri rozhovore s jednou staršou paňou mimochodom spomenula, že kedysi dávno pôsobili v Dolnom Kubíne sestry saleziánky. Hovorila o nich s takou láskou a vďačnosťou, že ma to veľmi zasiahlo! Povedala som si: „Po vyše štyridsiatich rokoch si stále ľudia pamätajú naše sestry, ktoré na danom mieste mohli ostať len dva roky, lebo ich násilne v noci vyviezli von z mesta presne v roku 1949. Aké to museli byť vzácne ženy, keď dokázali vryť takúto brázdu do sŕdc ľudí za tak krátky čas! A chcela som vedieť o nich viac (úsmev).
Ako toto bádanie po stopách slovenských saleziánok pokračovalo ďalej?
Keď som študovala teológiu na Spišskej kapitule, zamýšľala som sa nad témou diplomovej práce. Školiteľ ma povzbudil, aby som skúsila preskúmať viac históriu našej rehole na Slovensku, pretože dovtedy nebola takmer vôbec zmapovaná. V archívoch som sa dostala k osobnej korešpondencii biskupa Jána Vojtaššáka so sestrami saleziánkami. Bola som dojatá, keď som držala v rukách listy, ktoré písal náš mučeník. Nakoniec som zhromaždila toľko materiálu, že by bolo možné z toho napísať aj dizertačnú prácu. Tak som pokračovala.
Sú výsledky vášho skúmania prístupné aj verejnosti?
Áno, v roku 2005 vyšla prvá kniha s názvom Dejiny Inštitútu dcér Márie Pomocnice na Slovensku. V roku 2015 bola vydaná druhá publikácia s názvom Životy slovenských sestier saleziánok.
Čo prinieslo do vášho osobného života poznanie histórie saleziánok na Slovensku?
Do hĺbky som si uvedomila, že bohatstvo, ktoré bolo v žitých životoch našich predkov, ostane nepoznané a bolo mi to ľúto. Je to škoda, pretože potrebujeme pozitívne vzory hodné nasledovania. A my ich máme na Slovenku, no nepoznáme ich. Preto ich hľadáme mimo našich geografických a možno aj kultúrnych hraníc. Pri skúmaní histórie ma oslovil „veľký život“ týchto „malých žien“ a pocítila som túžbu prispieť k tomu, aby ho poznali aj iní. Začala som byť veľmi hrdá na hrdinstvo našich sestier. Utrpenie, odvahu a múdrosť týchto ľudí treba zdieľať a čerpať z nej. Aj z ich chýb a ľudských slabostí sa dá poučiť. Pravdivé písanie o živote ľudí nemôže byť nejaké lacné nasladlé fabulovanie nepravdivých obrazov. Boli to predsa ľudia so všetkým, čo k ľudskej prirodzenosti patrí. Táto sila vzoru z minulosti ma oslobodila od predstavy nedosiahnuteľnej dokonalosti v ľudskom živote. Naučilo ma to tolerancii k sebe samej aj k ľuďom naokolo.
Celý článok si môžete prečítať na www.zastolom.sk