Škola životodarnej a plnohodnotnej viery

Bol chorý istý Lazár z Betánie, z dediny Márie a jej sestry Marty.  Bola to tá Mária, čo pomazala Pána voňavým olejom a poutierala mu nohy svojimi vlasmi. Jej brat Lazár bol chorý. Preto mu sestry poslali odkaz: „Pane, ten, ktorého miluješ, je chorý.“  Keď to Ježiš počul, povedal: „Táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu, aby ňou bol oslávený Boží Syn.“  Ježiš mal rád Martu i jej sestru a Lazára.  Keď teda počul, že je chorý, zostal ešte dva dni na mieste, kde bol.  Až potom povedal učeníkom: „Poďme znova do Judey.“  Učeníci mu vraveli: „Rabbi, len nedávno ťa Židia chceli ukameňovať a zasa ta ideš?!“  Ježiš odpovedal: „Nemá deň dvanásť hodín? Kto chodí vo dne, nepotkne sa, lebo vidí svetlo tohoto sveta. Ale kto chodí v noci, potkne sa, lebo v ňom nieto svetla.“  Toto povedal a dodal: „Náš priateľ Lazár spí, ale idem ho zobudiť.“  Učeníci mu povedali: „Pane, ak spí, ozdravie.“  Ježiš však hovoril o jeho smrti a oni si mysleli, že hovorí o spánku.  Vtedy im Ježiš povedal otvorene: „Lazár zomrel.  A kvôli vám sa radujem, že som tam nebol, aby ste uverili. Poďme k nemu!“  Tomáš, nazývaný Didymus, povedal ostatným učeníkom: „Poďme aj my a umrime s ním.“ Jn 11, 1-57
 
Evanjelium piatej pôstnej nedele je pre nás školou viery. Viery životodarnej a plnohodnotnej. A len tak pre zaujímavosť je doslova nabité emóciami. Emóciami Marty, Márie, židov i Ježiša, ba aj apoštolov, ktorých obrazom sú tie Tomášove. Snáď preto, že autentická viera bez nich nefunguje?
 
Interpretovať city iných je vždy ošemetnou záležitosťou a pri troche čestnosti aj opovážlivosť. Že obe Lazárove sestry žialia, je pre nás viac než samozrejmé. Možno i to, že učeníci sa pred Paschou boja o seba i o Ježiša. Čo asi prežívali, keď videli, že sa rozhodol vykročiť  do Jeruzalema priam ako do tlamy levovej ?! A že vzkriesením Lazára leje voči sebe olej do ohňa? Zmätok protichodných citov… Židia, ktorí sprevádzali obe sestry v ich smútku cítia tiež rozporuplne. Onedlho  budú jedni žasnúť a uveria a druhí na Ježiša nažalujú jeruzalemskej vrchnosti. Znak podprahovej agresie?
 
Ježiš sa podľa Jánovho svedectva najprv raduje, potom rozruší a zachveje a napokon zaslzí. Už sme si navykli vysvetľovať jeho slzy ako živú spoluúčasť na Martinej i Máriinej bolesti zo straty brata. No tak jednoduché to asi s jeho cítením nebude. Veď on vedel, že Lazár vstane a tešil sa, že bude môcť s Otcovým súhlasom posilniť týmto zázrakom vieru mnohých. Prečo potom plače? Podľa niektorých znalcov Jánovho evanjelia Ježišovi prišlo ľúto, že aj jemu oddané sestry veria iba napoly. Aj Mária, ktorá mu padá k nohám akoby začala veriť v jeho moc a sebazjavenie sa napokon predsa len pridá k náreku židov. Presné preklady poukazujú na vnútorný hnev a slzy bolesti Ježiša z nedostatku viery. Predzvesť Getsemany? A predsa pokračuje vo svojom poslaní.
 
Keď je ťažké interpretovať city kohokoľvek, zrejme o to ťažšie ich vysvetlenie u Bohočloveka. Zaiste mal Ježiš súcit i s bolesťou sestier, no nepochybne mu bolo ľúto, že mu celkom neuverili. A už sme doma! Lebo v pozícii sestier z nedeľného evanjelia môžeme byť aj my. Trpíme, cítime žiaľ za bolesť bratov na celom svete a na druhej strane dosť neveríme Ježišovi, že to všetko má tajomný zmysel a zavŕši sa vzkriesením.
 
sestra Dáša
Foto: Cesta k hrobu Lazára, Hrob z vnútra, Hrob, Chrám troch súrodencov v Betánií