Boh milujúci každú kvapku

Ježiš prišiel do samarijského mesta menom Sychar neďaleko pozemku, ktorý dal Jakub svojmu synovi Jozefovi Tam bola Jakubova studňa, Ježiš unavený z cesty sadol si k studni. Bolo okolo poludnia.  Tu prišla po vodu istá Samaritánka. Ježiš jej povedal: „Daj sa mi napiť!“  Jeho učeníci odišli do mesta nakúpiť potravy.  Samaritánka mu povedala: „Ako si môžeš ty, Žid, pýtať vodu ono mňa, Samaritánky?“ Židia sa totiž so Samaritánmi nestýkajú.  Ježiš jej odpovedal: „Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: »Daj sa mi napiť,« ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu.“  Žena mu povedala: „Pane, ani vedro nemáš a studňa je hlboká. Odkiaľ máš teda živú vodu?  Si azda väčší ako náš otec Jakub, ktorý nám dal túto studňu a pil z nej on sám i jeho synovia a jeho stáda?“  Ježiš jej odvetil: „Každý, kto pije túto vodu, bude znova smädný.  Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“  Žena mu vravela: „Pane, daj mi takej vody, aby som už nebola smädná a nemusela sem chodiť čerpať!“  Povedal jej: „Choď, zavolaj svojho muža a príď sem!“  Žena mu odpovedala: „Nemám muža.“ Jn 4, 5-42

 

Tento dlhý príbeh z pera Jána evanjelistu navodzuje idylickú atmosféru z rozhovoru s Ježišom medzi štyrmi očami pri Jakubovej studni . Jej voda vynikajúco osviežuje pútnikov až dodnes . V skutočnosti sa stretnutie Ježiša so Samaritánkou deje v čase jeho kompletnej únavy (hlad, smäd, dlhá chôdza) a počas poludňajšej horúčavy, a predsa keď ide o ozajstný vzťah, tak sú aj tie najhoršie vonkajšie podmienky banalitou.

 

Podobne ako farizeji, aj Samaritánka – žena z domácnosti – sa usiluje odviesť Ježišovu pozornosť najprv k rukolapnej vode či džbánu a potom k teoretickým úvahám. Pod heslom: Len nejsť na hĺbku!? Zdá sa, že teologické otázky a spory boli aj v minulosti bezpečným akrobatickým poľom dokonca aj pre ženy.

 

Pre Samaritánku bol najväčšou autoritou patriarcha Jakub, a to až kým sa Ježiš delikátne nedotkol jej rany, spôsobenej hriechom. V tomto momente ide o všetko – o to, kam sa žena nakloní: k Bohu alebo k sebaobrane. Zvolila si to prvé a ostala tak pre nás večným príkladom pokorenia sa pred svätosťou pravdy. Pravdy o sebe. A Ježiš ju za tento odvážny krok obdarúva tým, čo dovtedy nikoho, ani apoštolov. Jej prvej v evanjeliu osobne zjavuje svoje mesiášske poslanie. Takže nikdy nemôžeme vedieť, kto je k nemu vlastne najbližšie.

 

Aj my ostávame nechápaví pre podstatné skutočnosti, kým nenecháme, aby sa Boh naozaj dotkol našich skutočných, najbolestivejších rán, tých po hriechu. Bez tejto skúsenosti sme tupí nielen voči nemu, ale aj voči iným a najmä voči sebe. Takého máme Boha, ktorý miluje každú kvapku pokory a pravdy, lebo vie, že je to najistejší most medzi ním a nami.

 

sr. Dáša

Foto: Jakubova studňa dnes, ikona Ježišovho stretnutia so Samaritánkou, oltár v bazilike nad studňou

Inštitút dcér Márie Pomocnice
Kremnická 17, 851 01 Bratislava
Slovensko, Európa
00421 263 814 955
slkfma@nextra.sk
IČO: 00677728
Číslo účtu: SK 80 7500 0000 0040 0786 8759
Inštitút Dcér Márie Pomocnice spracúva osobné údaje podľa zásad v súlade s platnou právnou úpravou. Princípy ochrany osobných údajov, podľa ktorých postupuje, ako aj kontakt na zodpovednú osobu sa nachádza na www.gdpr.kbs.sk