Stanuje medzi nami

Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh.  Ono bolo na počiatku u Boha.  Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo.  v ňom bol život a život bol svetlom ľudí.  A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali. Bol človek, ktorého poslal Boh, volal sa Ján.  Prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle, aby skrze neho všetci uverili.  On sám nebol svetlo, prišiel iba vydať svedectvo o svetle. Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet.  Bol na svete a svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal.  Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali. Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno,  čo sa nenarodili ani z krvi ani z vôle tela ani z vôle muža, ale z Boha. A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy. Ján o ňom vydal svedectvo a volal: „Toto je ten, o ktorom som hovoril: Ten, čo príde po mne, je predo mnou, lebo bol prv ako ja.“ Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou.  Lebo ak zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista.  Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten ňom priniesol zvesť. Jn 1, 1 – 18
 
Všetci vieme, že evanjelista Lukáš umiestnil Ježišovo narodenie do maštale. Možno sme si všimli aj to, že u Matúša mu králi prinášajú dary do domu. A vyzerá to tak, že Ján jeho príchod umiestnil do stanu?! Z jeho Prológu sa totiž denne modlíme, že Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami. No a grécka pôvodina doslovne hovorí, že stanovalo medzi nami, narážajúc tak na Stánok zjavenia či Stánok stretávania Izraelského ľudu na púšti. Alebo aj na archu vo Svätyni Jeruzalemského chrámu či na večnú Múdrosť, ktorá prebýva a zapúšťa korene vo svojom ľude (Sir 24,13). No v Knihe Zjavenia akoby už Ján mal víziu aj našich Bohostánkov i v tých najskromnejších kaplnkách (Zjv 21,3). Skrátka náš Boh dodnes miluje chudobu a vyberá si provizórium. Preto musíme riadne bedliť, aby sa nevyzul a ticho neodišiel radšej stanovať – hoc aj bez nás – pod najbližší most či do tábora utečencov. Aby sme ho ako jeho vlastní a ako toho, ktorého nikto nikdy nevidel neobišli a prijali (Jn 1, 11.18).
 
Našťastie On miluje aj provizórnosť nášho ľudského tela. Skôr než Slovo začalo bývať v maštali, vzalo na seba stánok ľudského tela. Svojho i Máriinho. Krstom dokonca prijalo i chatrné útočisko v našom srdci. Provizórné, práve vinou hriechu, ktorý číha pri jeho dverách (Gn 4,7). Napriek tomu jeho Telo a naše telo je pre nás stánkom toho najintímnejšieho zjavenia a stretávania medzi Bohom a nami, ale aj medzi sebou.
 
A aj keď sme sa my narodili z krvi matky a vôle otca, viera nám dáva nové narodenie. Vďaka viere v maličkého a bezmocného Boha v jasliach sa aj my rodíme z Boha ako On. Naším skutočným rodokmeňom sa stáva ten jeho. A to je dvojnásobný dôvod, aby stanoval a zapustil korene v každom jemu zasvätenom srdci a urobil z neho Stánok svojej slávy.
 
sestra Dagmar Kráľová
Foto: Jaskyňa narodenia, miesto jasieľ, miesto narodenia